Strhujúci román Veľký zošit dostal divadelnú podobu.
„Francúzština je nepriateľský jazyk, vraždí ten môj materinský,“ povedala kedysi Ágota Kristóf. Pôvodom maďarská spisovateľka emigrovala po politickom prevrate v roku 1956 zo svojej krajiny a celý život o svojom rozhodnutí odísť pochybovala. Hoci roky písala aj po francúzsky, nebola si jazykom istá. Napriek tomu je autorkou vynikajúcej trilógie: Veľký zošit, Dôkaz a Tretie klamstvo.
Román Veľký zošit, nedávno úspešne sfilmovaný, mal v hlave aj v šuplíku ešte od čias školy dramaturg Daniel Majling. Bola to jedna zo srdcoviek, ktoré túžil adaptovať na divadelné dosky. V nitrianskom Divadle Andreja Bagara uvidíme jeho dramatizáciu už tento piatok.
Martin Šalacha a Marián Viskup ako dvojičky. FOTO - COLLAVINO
Chlapcov-dvojičky matka ukryje pred hrozbami vojny v zapadnutej pohraničnej dedine. Tu býva ich stará mama, negramotná, špinavá, lakomá, zlá, dokonca vraždiaca. Jednoducho bosorka. Život v dedinskom prostredí, kde ľudia zvlčili, dvojčatám neuľahčuje, vystavuje ich tvrdým podmienkam. Tie sa však nedajú, samy objavujú zákony života a do veľkého zošita si zapisujú skúsenosti.
„Napriek krutosti v príbehu cítiť, že láska vie byť všade prítomná,“ hovorí režisér Ján Luterán, ktorý finišuje s prípravami inscenácie. „Stará mama nie je jednorozmerná zlá žena, dvojčatá zase neurobia nič z vypočítavosti či sebectva.“ Inscenátorov zaujal dvojjediný rozmer postáv. Kým autorka charaktery dvojičiek nerozlišuje, v divadle sa snažia s dvojitým pohľadom pracovať a tematizovať ho.
Žofia Martišová ako stará mama. Foto - COLLAVINO
Režiséra fascinuje, ako sa autorka dokáže vyhnúť konkrétnostiam a predsa podáva desivý obraz medziľudských vzťahov počas vojny. V tomto smere zašiel dokonca ďalej – tvorí modelový príbeh, nezaťažený ani v scénickom podaní. „Veľký zošit je o zvieracej podstate človeka,“ hovorí Luterán. „Je písaný stroho, vecne, nie je v ňom ani slovo navyše. Autorka ho písala tri roky, no dá sa prečítať za tri hodiny.“
