Nedávno sa vrátil z Číny s filmovou cenou za kameramanský výkon v poviedkovom filme Deti. Aj keď v hranom filme ním debutoval, Tomáš Stanek rozhodne nepatrí medzi začiatočníkov.
Od apríla máme na Slovensku troch Tiantanov, filmové ceny z čínskeho filmového festivalu v Pekingu za film Jara Vojteka Deti. Jednu z nich ste dostali. Čo pre vás znamená?
Je príjemné myslieť si, že v porote, ktorej predsedal Luc Besson a sedel v nej aj Kim Ki-duk, si možno niekto všimol kameramanský zámer. Že robota, ktorú som do filmu vložil najlepšie, ako som vedel, zaujala. Cenu väčšinou dostáva režisér alebo herci.
Musia sa tiež asi stretnúť priaznivé okolnosti, všetko do seba zapadnúť. Zloženie ľudí v porote v rámci hodnotenia musí rezonovať s témou filmu, s jeho spracovaním. Nemyslím si, že každý film, ktorý by bol ocenený, by cenu zákonite dostal aj na inom festivale. Teraz nám to vyšlo. Vnímam to ako čosi jedinečné.
Obaja s režisérom Jarom Vojtekom ste Deťmi v hranom filme debutovali. Obaja ste dokumentaristi. Spolupracovali ste už predtým?
Ak nepočítam menšie projekty, Hodinu deťom a podobne, prvá naša väčšia spolupráca bola na dokumente Hranica o absurdnom rozdelení obce na východnom Slovensku. Film sa nakrúcal sedem rokov. Už medzi nami funguje nevyhnutná chémia, veľa vecí si nemusíme ujasňovať, vysvetľovať.
Do akej miery môže kameraman pri režisérovi presadiť svoje predstavy o filme?
Nejde ani tak o to presadiť sa. Bavia ma rozdielne režisérske tvorivé prístupy. S každým režisérom je proces iný. Ako kameraman musí byť človek veľmi otvorený. Byť akýmsi širokým lievikom, filtrom a z množstva tém, nápadov a obrazov povyberať to, čo bude fungovať.
A áno, niekedy aj režisérov presviedčať, že práve to či ono bude dobré a že nakoniec budú spokojní. V tomto zmysle je každá spolupráca fascinujúca. Posúva ďalej.
Na filmovom festivale v Číne ste sa aj osobne zúčastnili. Aké to tam bolo?
Je to viac-menej mladý festival, ktorý ešte nemá úplne vybudovanú tradíciu. Ceny sa udeľujú len tri roky. Predtým bol len prehliadkový. Bolo cítiť, že Číňania si pokojne vystačia aj sami. Ale páči sa im mať festival s medzinárodným cvengom. Prídu svetoví režiséri, herci. Pre nich je to vec prestíže. Potrpia si na pompu a okázalosť, ceremónie.
To sa dnes už na festivaloch až tak nenosí. Býva to uvoľnenejšie. Peking je obrovský. Platí, že čím menší festival, tým je to zaujímavejšie a človek toho viac zažije. Paradoxne môže za deň vidieť viac filmov, stretnúť viac ľudí. Vždy niekde natrafíte na iných tvorcov, postretávate sa, nadviažete kontakty.
So scenáristom filmu Deti Marekom Leščákom po návrate z Pekingu so soškami Tiantan
Foto: Laco Prikler/ pre MPhilms
V Pekingu to tak nebolo?
Tam sme sa ustavične míňali. Bolo fajn, že sme si mohli pozrieť mesto. Ale keď sme si chceli ísť večer pozrieť nejaký film alebo niekde do kaviarne stretnúť ďalších festivalových hostí, nešlo to.
Všetko malo časový plán, podľa ktorého sa program odohrával. Každá skupina bola solitérsky odtrhnutá. Spočiatku sme si mysleli, že to len my sme tí hlúpi Slováci, ktorí si v programe nedokážu nájsť, kde majú byť, kde to žije. No potom sme náhodou stretli Mexičanov a zistili sme, že sú na tom rovnako.
Čo vás zaujalo najviac?
Veľmi príjemne na mňa zapôsobil juhokórejský režisér Kim Ki-duk. Oveľa viac než Luc Besson. Mám rád jeho filmy. Aj keď nebolo jednoduché sa s ním dorozumieť, pretože nehovorí po anglicky. Pôsobí veľmi skromne. Ak človek pozná jeho filmy, hneď vie, že je s nimi v súlade.
Väčšinou hneď od prvej vety vidno, čo človek môže od druhého očakávať. Aspoň na tých päťdesiat percent. A druhá polovica je prekvapenie. Kim Ki-duk zapôsobil hneď od prvej vety. Pamätal si aj náš film, hovoril o ňom. Najviac mu zarezonovala posledná poviedka.
