B. B. King tvrdil, že svoj špecifický štýl hrania na gitare vymyslel náhodou – a to tak, že nebol schopný hrať, ako to hovorí teória. Stala sa z neho osobnosť, ktorá ovplyvnila vývoj blues, džezu, ale aj ranej rockovej hudby najviac zo všetkých hudobníkov 20. storočia
Spojenie „nomen omen“ sa už od čias starovekého Ríma používa vtedy, keď meno človeka reprezentuje jeho špecifickú vlastnosť. Ide však o formulku, ktorá je nadčasová a prítomná aj v našej ére – platila totiž aj v prípade B. B. Kinga, ktorého volali kráľom, teda „kingom“ hudobného žánru blues.
V obchode s cukrovinkami
Jeho detstvo napĺňali dve činnosti – spievanie v gospelovej skupine a práca na bavlníkovej plantáži v americkom Mississippi. Na štúdium mal počas roka čas len medzi obdobím zberu a výsadby. Vtedy ešte pod svojím skutočným menom Riley B. King dochádzal pešo vyše osem kilometrov do triedy, kde sa o jedného učiteľa delil s ďalšími 86 deťmi.
Vášeň pre gospel čoskoro vystriedal záujem o iný hudobný žáner – blues. Prvý raz údajne štýl, ktorého kráľom sa už o niekoľko rokov stal, začul z gramofónu svojej pratety. Éra, keď si ho však skutočne obľúbil, prišla až neskôr, počas jeho vojenskej služby v americkej armáde. Hneď po nej sa stopom vydal do Memphisu v štáte Tennessee, kde pracoval v spoločnosti, ktorá vyrábala palivové nádrže. Večery trávil v rádiu WDIA ako DJ pod prezývkou The Beale Street Blues Boy, skrátene B. B.
„Pred Memphisom som nikdy nemal vlastný prehrávač. Teraz som sedel v miestnosti s tisíckou nahrávok a možnosťou prehrať si ich, kedykoľvek budem chcieť. Bol som ako dieťa v obchode s cukrovinkami,“ povedal King pre New York Times.
B.B. King FOTO - TASR
Aby nerobil hlúposti
V rádiu spočiatku vystupoval len ako DJ, na vlastnú hudbu tu ešte priestor nemal. Popritom však stíhal koncertovať v baroch, ktoré v jeho muzikantskej kariére neboli dôležité len ako odrazový mostík, kde po prvý raz prezentoval svoju tvorbu, ale aj ako miesto, kde pokrstil svoju gitaru menom, ktoré niesla už celý jeho život.
