Opulentné vizuálne divadlo – svietiace obleky, horiaci klavír, gýč a hlavne umelá hmota. V sobotu v noci bolo vo Viedni finále šesťdesiateho ročníka Eurovízie. Vyhral ju Švéd Mans Zelmerlow.
Vybuchujú ohňostroje a speváci napodobňujú všetko – od pop ikon minulosti po precítené pohľady. Nie je ťažké pochopiť myšlienky, ktoré sa za súťažou Eurovízia skrývajú, keďže diváka valcujú v hypnotickom rytme. Nádej, mier, láska, viera v sny, budovanie mostov – to je síce pekné, ale všetkého veľa škodí a hlavne sladkostí. Najviac to prepískli Poliaci, Španieli a Maďari. Ceremoniál podčiarkol dávno známy fakt, že dobrú hudbu v ňom nájdeme málokedy.
Súťaž sa snaží ukázať kultúrnu rozmanitosť, ale práve v tom najviac zlyháva. Krajiny si vybrali zástupcov, ktorí najviac pripomínajú normalizovaných modelov z módnych časopisov a ich vizitky pripomínali reklamy na podporu cestovného ruchu. Žiadne etno alebo world music sa nekonalo.
Hlavným heslom bol zjavne minimalizmus: v tvorbe rovnakých textov vo väčšine v angličtine a opakovaní niekoľkých melódií. Vymykalo sa jedine Anglicko s elektroswingovou vsuvkou – a preto aj skončilo v spodných priečkach.
Videli sme, čo všetko zástupcovia jednotlivých krajín považujú za atraktívne a ako veľmi tým vedia podliezť dobrý vkus. Slovensko sa o to opäť ani nepokúsilo. Eurovízii sa ani nepodarilo ovplyvniť diskusiu o ľudských právach ako minulý rok s Conchitou. Práve naopak. Víťaz, Švéd Mans Zelmerlow v minulosti LGBT komunitu dokonca kritizoval, píše NME. Pri preberaní ceny však dojato tvrdil: „Všetci sme hrdinovia, bez ohľadu na to, koho milujeme.“
Veľké prekvapenia sa nekonali, Rusi nevyhrali a televízni diváci mohli vidieť ďalšiu zdraviu (jemne) škodlivú dávku citového vydierania a náporu na očné nervy.
