Je po ňom pomenované jedno z kedysi najvýznamnejších námestí v hlavnom meste. Na Šafárikovom námestí býval ešte pred pár rokmi rušný život. Málokto však, sediac tu na lavičkách, čakajúc na autobus alebo kupujúc si jeden z prvých hot-dogov v Bratislave rozmýšľal o tom, kto bol vlastne Šafárik.
Osemročný prečítal Bibliu
Bol nielen básnik, historik a etnograf, ale aj slavista a univerzitný profesor, zakladateľ vedeckej slavistiky. Svoje diela písal prevažne po nemecky alebo po česky.
Autor významného diela Slovanské starožitnosti o histórii Slovanov trpel v starobe depresiami a fóbiami a neúspešne sa pokúsil o samovraždu.
Jeho otec Pavol Šafárik bol najskôr učiteľom v okolí Štiavnika, no neskôr, zrejme z finančných dôvodov, učiteľstvo zanechal a stal sa farárom v Kobeliarove. Krátko na to sa mu narodil syn, Pavol Jozef Šafárik. Matka pochádzala z chudobnej zemianskej rodiny v Hankovej. Rodičia priviedli na svet päť detí, prvý syn, ktorý sa tiež volal Pavol Jozef, však dlho nežil.
Kobeliarovská fara bola jednou z najchudobnejších v Gemeri a Šafárikova matka musela rodine pomáhať, aby prežili. Siala ľan, priadla, dávala si tkať látky, starala sa o hospodárstvo, a dokonca obchodovala. Rodina aj vďaka nej netrpela nedostatkom. Zomrela však pomerne mladá, v roku 1812, vo veku 48 rokov.
Pol roka po jej smrti sa Šafárikov otec druhýkrát oženil, hoci deti s tým nesúhlasili. Zobral si vdovu po rožňavsko-bystrianskom farárovi Pavlovi Lovčánim. Z prvého manželstva mala dve deti. Pavlovi Jozefovi tak pribudli ďalší, nevlastní súrodenci.
Ako sedemročný sa naučil čítať, o jeho vzdelanie sa postaral doma otec. „Když mu ale v 7 mém roce jen jednou abecedu celou ukázal, tu on sám hravě čísti se naučil, a již pak celý den na peci sedával čítaje. Do 8 ho roku již dvakráte byl celou Biblii přečetl, a jedno ze zalíbených jeho zaměstnání bylo, že bratřím a sestře, jakož i lidem domácím kázával,“ napísal neskôr jeho syn Vojtech, ktorý bol jedným z jedenástich Šafárikových detí.
Kopla ho múza
Šafárik je uznávaným jazykovedcom a etnografom, možno preto jeho poézia zostáva trochu v úzadí. V roku 1814 vyšla v Levoči jeho Tatranská múza s lýrou slovanskou. Podľa Lenky Riškovej z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied význam Šafárikovej Tatranskej múzy spočíva najmä v tom, že ide o jednu z prvých zbierok svetskej poézie v dejinách slovenskej literatúry.
„Možno ju teda považovať za jeden z prvých prejavov modernej slovenskej poézie vôbec. Pred Šafárikom vydali svoje básnické zbierky len Juraj Palkovič a Bohuslav Tablic. Výrazný intímny rozmer niektorých Šafárikových básní je jasnou predzvesťou romantického básnického výrazu. Šafárikov básnický debut vyvolal veľký záujem u jeho súčasníkov a dodnes ho odborníci považujú za dôležitý medzník vo vývine slovenskej poézie,“ hodnotí jeho dielo Rišková.
Milan Hamada o ňom napísal: „Významný je Šafárikov odpor proti suchému, abstraktnému, racionalistickému veršovaniu a jeho zväzovanie poézie s ľudským zmyslovým vnímaním a subjektívnym cítením. Spája poéziu s láskou, s prírodou v subjektívnom zážitku básnika.“
Pekné manželstvo
Dňa 17. júna 1822 sa Pavol Jozef Šafárik oženil s devätnásťročnou Júliou Ambróziovou, dcérou drobného slovenského zemana. Bola inteligentná, mimoriadne sčítaná a temperamentná. Ovládala slovenčinu, češtinu, srbčinu a ruštinu. Manželovi porodila tri dcéry a osem synov, z ktorých sa však dospelosti dožila len polovica.
Júliu postihol osud životných družiek všetkých významných mužov 19. storočia, zostala v úzadí.
„Asi ťažko by sme hľadali inú manželskú dvojicu, kde by bol nepomer vedomostí o živote muža a jeho ženy väčší, než v tomto prípade,“ napísala Ludmila Mazalová v článku nazvanom Júlia Šafáriková – žena v pozadí, ktorý vyšiel v Zborníku Národného múzea v Prahe.
Šafárik zomrel v roku 1861 ako šesťdesiatšesťročný, Júlia žila ešte pätnásť rokov po jeho smrti. Dožila sa 73 rokov. Mazalová pripomína, že o Júlii nachádzame veľmi málo zmienok, pritom bez nej by jedenásťdetná rodina ani nevznikla.
Najviac sa dozvedáme zo zápiskov syna Vojtecha. Hneď prvá dcéra Šafárikovcov, Ľudmila, sa narodila poškodená, pôrod bol mimoriadne ťažký, pretože rodička bola drobná a slabá, nemala fyzické predpoklady pre ľahké materstvo. Po jedenástich týždňoch dcérka zomrela. Šafárik bol zúfalý, že milovanej žene spôsobil veľké utrpenie.
Šafárikov rodný dom v Kobeliarove.
Rok 1825 znamenal pre rodinu ďalšiu ranu. Prišiel zákaz pôsobenia evanjelikov na pravoslávnych školách a na postoch tajomníkov pravoslávnych biskupov. Šafárik síce dostal výnimku, ale musel sa vzdať riaditeľského miesta, mohol pokračovať len ako profesor.
Júlia sa o tom dozvedela od známych, manžel sa ju snažil takýchto informácií ušetriť. Zmena jeho postavenia sa však odrazila na finančnej situácii rodiny, ktorú pritom podporovala aj Júliina matka. Peniaze, ktoré Šafárik zarobil, nestačili na knihy, choroby, výpomoc v domácnosti, dojku a napokon na jeho odbornú činnosť.
Napriek tragédiám a problémom viedli Šafárikovci normálny život a zúčastňovali sa na verejnom živote. „Spolu cestovali aj do srbských pravoslávnych kláštorov v oblasti Fruškej Gory, niekedy po cirkevné srbské rukopisy, o ktoré sa Šafárik zaujímal, inokedy zo spoločenských dôvodov,“ píše Mazalová.
Manželstvo upevňoval aj Júliin záujem o vedeckú prácu manžela.
Pochovaný v Prahe
Štúdium a neskoršie pôsobenie Šafárika sa spája s cudzinou. Na Univerzite v Jene sa stretol s Johannom W. Goethem a písal básne. V roku 1819 získal miesto riaditeľa a prvého profesora gymnázia v Srbsku, v Novom Sade. Vyučoval tu matematiku, fyziku, logiku, rétoriku, poéziu, štylistiku a vykladal klasikov v I. humanitnej triede. Skúmal slovanské dejiny a organizoval zber kníh pre tvoriacu sa knižnicu.
V Novom Sade sa im v priebehu dvoch rokov narodilo päť detí, z ktorých však tri do roka zomreli. Do Prahy sa vydali v apríli 1833. Zásluhou priateľa Františka Palackého vypomáhal Šafárik pri redakčných prácach v Časopise Českého múzea, po odstúpení Palackého časopis aj redigoval.
Od roku 1841 bol kustódom pražskej Univerzitnej knižnice, neskôr aj jej riaditeľom a pôsobil ako mimoriadny profesor slovanskej filológie na univerzite v Prahe.
Depresie v posledných dvoch rokoch jeho života viedli k tomu, že 23. mája 1860 skočil do Vltavy, podarilo sa ho však zachrániť. Zomrel 26. júla 1861. Pochovaný je v Prahe.
