Film Krajina zajtrajška mal byť úvahou o tom, kde sa podel náš optimimuzmus a radostné očakávanie budúcnosti.
Donedávna vznikali zábavné parky podľa populárnych filmov. Od roku 2003, keď do kín prišli populárni Piráti z Karibiku, to neplatí. To bol totiž film, ktorý vznikol podľa atrakcie v zábavnom parku.
Ďalším takým je teraz Krajina zajtrajška, inšpirovaná disneyovskými parkmi Tomorrowland a do značnej miery i optimistickým pohľadom do budúcnosti, ktorý ponúkla newyorská Svetová výstava v rokoch 1964 – 1965.
Premisa je príjemná: kam sa za pol storočia podelo všetko to nadšenie, optimizmus, energia, odhodlanie robiť svet krajším a lepším? Kedy, a najmä prečo sa to celé zvrtlo tak, že skutočnosť vnímame ako škaredšiu, horšiu a beznádejnú?
Tento filmový príbeh počíta s tým, že šťastná alternatíva jestvuje mimo nášho času a priestoru. Vytvorili ju najlepšie mozgy ľudstva a ukryli tak, aby ju obyčajní smrteľníci nenašli. No geniálny vedec Frank Walker a mladá naivná entuziastka Casey Newtonová sa potrebujú dostať práve tam, ak – chcú zachrániť svet!
Gýč za dvesto miliónov
Brad Bird (scenár, réžia, produkcia) a Damon Lindelof (scenár, produkcia) sa rozhodli nakrútiť tento film pre deti. Ušľachtilá myšlienka. Mládež je budúcnosť, nádej, držiteľka rána. Škoda, že z toho vyšla iba akási detská verzia Interstellaru, ktorá navyše pôsobí ťarbavo, ako animovaný film prerobený na hraný.
Bird má naturel animátora, nakrútil skvelé animáky Železný obor, Rodinka Úžasných a Ratatouille. Lenže to, čo je v animácii štylizované, pôvabne zveličené a otvorené divákovej interpretácii, sa v hranom filme stáva doslovným, umelým, smrteľne vážnym, patetickým, neprirodzeným.
Dojem zhoršuje slovenský dabing, ktorý sťahuje celok dolu k televíznym seriálom pre deti.
Scenáristu Damona Lindelofa zasa preklínajú fanúšikovia filmovej fantastiky za chaotický scenár pokračovania Votrelca Ridleyho Scotta (Prometheus), za hlúpych Kovbojov a votrelcov (Jon Favreau, 2011) i za predlohu znemožňujúcu Svetovú vojnu Z (Marc Forster 2013).
Už v televíznom seriáli Nezvestní ukázal, že síce vie vymyslieť pútavú netradičnú zápletku, stupňovať divácky záujem i napätie, ale nezvláda pointy, nedbá na pravidlá a logiku. Jeho príbehy sú len formalistickými cvičeniami bez myšlienok, bez obsahu.
Ťažko povedať, čí nápad bol dať týchto dvoch dohromady a poskytnúť im takmer dvestomiliónový rozpočet. Hollywood prirýchlo zabudol na fiasko iného animátora – Andrewa Stantona a jeho hraného predstavenia John Carter.
Ešte stále sa nič nedeje
Iste, idea Birdovho a Lindelofovho filmu je ušľachtilá: naša budúcnosť bude šťastná, ak v ňu uveríme. Pesimistický pohľad je cestou do pekiel. Lenže od filmu – aj od fantastického filmu pre mládež – čakáme, že idey zabalí do obrazov, akcie, do príbehu.
V Krajine zajtrajška sa dočkáme pôsobivých vizuálnych aj akustických kúziel, známych tvárí ako George Clooney, Hugh Laurie či Britt Robertsonová, a skvelej detskej herečky Raffey Cassidyovej, no príbeh nie a nie odlepiť zadok od zeme a rozbehnúť sa, až je odrazu koniec.
Pretože scenár je slabý a réžia bezradná, všetko treba divákovi vysvetľovať slovami, čo robí dialógy mimoriadne ťarbavými a celok ťažkopádnym. Kulisy sú krásne, znejú v nich silné slová, no nič zaujímavé sa nedeje.
Po Veľkej šestke a Ex Machina sa k nám dostáva ďalší robot. V podobe dievčaťa na prahu puberty, čo je vek zamýšľanej cieľovej skupiny. Medzi ňou a vynálezcom Frankom Walkerom (toho hrá Clooney) je už desaťročia silné citové puto, lenže kým chlapec zostarol, dievča sa nezmenilo, takže viacero scén nadobúda nechcený a trestuhodne nevyužitý lolitovský nádych.
Čím viac možno rozmýšľať, čím všeličím mohla Krajina zajtrajška byť, tým viac je nám ľúto, že zostala len slabšou tézovitou zábavou, ktorú aj deti rady vymenia za pútavejšie a vydarenejšie filmy z aktuálnej ponuky našich kín.
