Pieseň Connected v roku 1992 raketovo odštartovala kariéru britskej hiphopovej a tanečnej skupiny Stereo MCs. Odvtedy prešli dlhú cestu a v piatok vystúpia v bratislavskom klube Majestic. Jej líder ROB BIRCH tvrdí, že obdobie najväčšieho úspechu im prinieslo aj najväčšie trápenie.
Ako vám album Connected zmenil život? Zbohatli ste?
„Istý čas som mal dosť peňazí. Tie však prichádzajú a odchádzajú a vlastne samy osebe nič neznamenajú. Len boli znamením toho, že sme uspeli. Podarilo sa nám dostať na úžasné miesta. Vždy sa cítite dobre, ak uspejete svojou prácou – napriek trpkosti a negativizmu, ktoré vládnu v našom povolaní. Album Connected bol však iba časťou našej cesty, tá stále pokračuje.“
A kam teda pokračuje, kam sa vyvíjate?
„Vraciame sa na začiatok našej kariéry – ako alternatívna, undergroundová skupina tvoriaca tanečnú hudbu, ktorá rada experimentuje. Na začiatku sme totiž veľa nad hudbou nepremýšľali, okrem toho, že nás bavilo ju tvoriť. Chceme sa vrátiť na parkety. Najnovšie sme pripravili pieseň s nemeckou kapelou Terranova.“
Napriek veľkému úspechu po albume Connected mala vaša kapela sedem rokov prestávku. Čo sa stalo?
„Myslím si, že sme jednoducho vyhoreli – pretože sme s albumom Connected koncertovali príliš dlho a nič sa nemenilo. Stratili sme všetku energiu a radosť.“
Ako ste ten blok potom prekonali?
„Najťažšie je uvedomiť si, že ten blok existuje len vo vašej hlave. Iróniou zostáva, že v čase, keď sme boli na vrchole svojej tvorby, som najviac pochyboval o tom, ako pokračovať. Stratil som sebadôveru, pretože som nevedel, či sa ešte budem vedieť pre niečo nadchnúť. Zdalo sa mi, že všetko, čo som chcel dosiahnuť, som už dostal – že som už nemal čo viac ponúkať hudobne. Musel som si neskôr uvedomiť, že kreativita nezaniká, nestráca sa – ona je neustále okolo nás a nepatrí mi. Obmedzovali ma aj očakávania ľudí, ktorí sa okolo kapely pohybovali. Musel som si uvedomiť, že na ich názore nezáleží. A v okamihu, keď sa kreativite otvoríte, práve vtedy príde.“
Aký je váš vzťah s vydavateľstvami? Dali vám v minulosti dostatok slobody?
„Vo všeobecnosti sme si užili dostatočnú mieru slobody – keď pracujete s veľkými vydavateľstvom, prichádzate do kontaktu s obrovským množstvom ľudí a každý z nich má vlastný názor. Oni však kedysi presne nevedeli, ako by mal znieť hiphop, a tak nám skôr pomáhali nájsť pevnú pôdu pod nohami a do tvorby nám nezasahovali. Situácia sa však za tie roky zmenila. Problém s dnešnými veľkými spoločnosťami je, že od vás očakávajú rovnako veľký úspech a sú paranoidné, že sa vám to nepodarí. Ak si vaším úspechom nie sú isté, jednoducho vás nevydajú. Ak si myslia, že Rihanna predá viac albumov, na vás rýchlo zabudnú. Dnes vydávame pod vlastnou značkou a vzdali sme sa manažéra.“
Aj po dvadsiatich rokoch na tanečnej scéne cítite neustály tlak, aby ste sa posúvali vpred, aby ste zostali moderní?
„Je to skôr pre nás motivácia, ak počujeme niečo nové a nečakane dobré. Snažíme sa potom uvažovať nad tým, ako sa to autorovi podarilo – a potom, ako by sme mohli túto vedomosť aplikovať na našu tvorbu. Hovoríme si vtedy, že aj my chceme spraviť niečo také brilantné. Pretože sme prirodzene súťaživí. Nikoho však nenapodobňujeme, aj to považujeme za zbytočné – pocity sa nedajú simulovať. Teraz nás veľmi inšpirujú Terranova, ktorých som už spomínal.“
Zremixovali ste pieseň od Madonny. Ako na to reagovala?
„Sama nás o to požiadala, páčil sa jej náš remix piesne od britského rapera Trickyho. Mám pred ňou rešpekt, že sa stala takou globálnou superhviezdou. Kým sme na tom pracovali, dokonca nám aj volala domov a dávala nápady, ako to spraviť, napríklad ktorý kúsok spevu použiť.
Vaše vystúpenie na festivale Pohoda v roku 2002 sa považuje za legendárne. Vraj ste vtedy mali skvelé tanečnice a vokalistky.
„Privezieme ich aj teraz, spievajú na všetkých našich koncertoch. Nespomínam si pochopiteľne na všetky vystúpenia, ale niečo sa mi marí – pretože sme nerobili mnoho koncertov vo východnej Európe a to bol jeden z prvých. Bývam často nervózny pred šou, ale vtedy to bolo mimoriadne intenzívne.“
Čo vaše koncerty musia obsahovať, aby ste s nimi neskôr boli spokojný?
„Mení sa to. Občas sa na začiatku koncertu necítim dobre a musím prekonať kus cesty, aby som dosiahol úplné sústredenie. Neviem, od čoho to závisí, je to iba taký neopísateľný pocit. Na druhej strane som vždy šťastný, ak sa mi podarí vyniknúť v niečom náročnom. Vtedy človeku narastie sebavedomie.“
