Podieľa sa na výrobe televíznej diskusnej relácie Večera s Havranom. Svoj profesionálny život delí na obdobie pred a po filme Kandidát, na ktorom sa podieľal scenáristicky aj ako asistent réžie. Videlo ho okolo 90 000 divákov. Mladý scenárista PETER BALKO (26) je úspešný aj so svojím literárnym debutom Vtedy v Lošonci, ktorý je vo finálovej desiatke ceny Anasoft litera.
Názov Lošonc sa dnes ešte používa?
Lošonc je historický názov môjho rodného mesta Lučenca. No je to aj maďarský názov, ktorý sa dodnes používa. Použil som jeho fonetickú podobu, po maďarsky sa to píše trošku ináč, ale toto sa mi zdalo krajšie.
Váš debut sa volá Vtedy v Lošonci. Prečo Lošonc, a nie Lučenec?
Keď som rozmýšľal, kam zasadiť dej knihy, zdalo sa mi prirodzené, že ho zasadím do svojho rodiska. Svet, ktorý opisujem, je však iný ako reálny, preto som nechcel knihu nazvať Vtedy v Lučenci, to by bolo príliš konkrétne. Lošonc znel tajomne a snovo, akoby ani neexistoval.
Kedy ste začali s písaním?
Asi v poslednom ročníku na základnej škole a tak vážnejšie až na strednej, keď prišiel môj životný zlom. Dlhé roky som hrával basketbal a s tým sa život človeka, ktorý píše, veľmi ťažko spája. Žil som vlastne dva životy, písal som a hral som basketbal. Pred kamarátmi som sa za písanie aj trochu hanbil. Vyriešilo sa to pragmaticky. Basketbal v Lučenci skrachoval a mne zrazu zostalo veľa voľného času.
Bola hneď na začiatku ambícia stať sa spisovateľom?
Nemyslím si. Prišlo to tak prirodzene, ako potreba dať zo seba von niektoré veci, ktoré som nechcel povedať ľuďom vo svojom okolí. Namiesto psychoterapie som si zvolil lacnejší spôsob. Na strednej škole som už písanie vnímal ako súčasť svojho života, ale nemyslel som si, že by som sa mu mohol venovať aj v budúcnosti.
Potom prišli prijímačky na VŠMU, na filmovú scenáristiku, ktoré som prekvapujúco zvládol, a práve VŠMU mi dala impulz, že písaním sa dá aj živiť.
Scenárista a spisovateľ Peter Balko. FOTO - Dávid Koronczi, ilustrátor Balkovho debutu Vtedy v Lošonci a kurátor Galérie Priestor v Lučenci.
Komu ste svoje literárne pokusy ukazovali? Mali ste človeka, ktorého názor vás zaujímal?
Dosť som sa hanbil za to, že píšem. Radšej som svoje texty posielal cudzím ľuďom do literárnych súťaží, neukazoval som ich rodičom, ktorí až niekedy ku koncu strednej školy zistili, že píšem. Ukázalo sa však, že moje obavy boli úplne zbytočné, pretože rodičia ma v písaní dodnes podporujú. Pritom som z neumeleckej rodiny, otec je inžinier, mama je farmaceutka a brat právnik.
Dá sa povedať, že som čierna ovca rodiny. Ale rodičia mi nikdy nedali najavo niečo také, že – však chlapec z písania vyrastie a začne sa venovať niečomu inému. Práve naopak. A myslím, že už aj vedia, že som sa rozhodol správne a možno sú na mňa aj trošku hrdí. Dúfam. (smiech)
Nemali ste dobrého kamaráta, ktorému by ste svoje texty ukazovali? Váš hrdina, ktorý píše poviedky, takého kamaráta má.
Áno. V knihe má hlavná postava najlepšieho kamaráta, ktorému raz za čas dá prečítať svoju poviedku. Ja som niekoho takého nemal.
Kamarát Kápia je vymyslená postava?
Keď som začal chodiť do základnej školy, mal som najlepšieho kamaráta, ktorý bol z iných sociálnych pomerov ako ja a ktorý sa stal istým predobrazom Kápiu. Do istej miery mi trošku odhalil svet záškoláctva, trošku toho, že: Poďme robiť zle, poďme hádzať snehové gule susedom do okien.
Ale ten predobraz je veľmi jemný. Kápia sa rozvinul do malého diabla, čo môj kamarát nebol.
Vaši dvaja kamaráti z knihy trochu pripomínajú Toma Sawyera a Huckleberryho Finna. Mali ste pekné detstvo?
Myslím si, že áno. Nechcel som chodiť do škôlky, pretože som nemal rád iné deti. Boli veľmi hlučné a stresovali ma. Trávil som preto detstvo u svojich starkovcov, ktorí boli už v dôchodku, a predškolské roky detstva som strávil v rodnom dome mojej mamy, u mojich starkovcov, kŕmený domácou stravou.
Starká ma brávala do videopožičovne, kde som si vždy požičal nejaký karate film, lebo ako malý som bol posadnutý filmami s nindžami a Jeanom-Claudom van Dammom, Stevenom Seagalom či Cynthiou Rothrockovou.
Zážitky v knihe sú reálne alebo vymyslené? Spomínate podzemnú skrýšu na strome. Najčítanejšie na SME Kultúra
Inzercia - Tlačové správy
