Na Slovensku je samizdat stále roztratený, ale na jeho zbierke sa už pracuje. Druhý ročník knižného festivalu Brak rieši tému exilu a samizdatu.
Raduju se i vprostřed hnoje, nikdo nemůž mi radost brát, zručne na vlastní hlavě stoje do větru seru akorát – píše sa v básni českého spisovateľa, filozofa a vedúcej osobnosti českého undergroundu Egona Bondyho.
V roku 1975 ju spolu s ďalšími básňami vydala partia priateľov v Bratislave pod názvom To jsou zbytečné verše. Vyšla tajne, v náklade možno desať kusov, naťukaná cez kopirák na písacom stroji.
Tenký tridsaťgramový papier sa dnes už pomaly rozpadáva a takmer sa v ňom nedá listovať. Taký je údel samizdatu. Je načase s tým niečo robiť. Aj na tento problém sa zameral druhý ročník festivalu Brak.
Zhabané číslo časopisu Frament K.
FOTO – ARCHÍV OLEGA PASTIERA
Šíriť a rozširovať
Samizdatová literatúra vychádzala v Československu pred rokom 1989. Tajne, neoficiálne a predovšetkým v snahe obísť cenzúru. Rozmnožovala sa svojpomocne, ľudia ju medzi sebou rozširovali akýmkoľvek spôsobom, povzbudzovaní myšlienkou potreby slobody slova a prejavu.
Väčšinou išlo o literátov, vydavateľov, výtvarníkov, ale boli medzi nimi aj ľudia z rôznych iných brandží. Spájal ich občiansky postoj, boj proti cenzúre či vierovyznanie, jednoducho všetko to, prečo bol človek odsúdený žiť v disente a za čo ho totalitná moc bola schopná tvrdo trestať.
Po tridsiatich rokoch
Samizdatová produkcia z obdobia normalizácie čerpala predovšetkým z disentu a okruhu jeho sympatizantov – v Česku bola bohatšia a sústreďovala sa okolo vydavateľstiev Vokno, Revolver Revue, Host či Lidové noviny.
V tom čase si nikto zo zasvätených nevedel predstaviť, že tento spôsob prežívania sa raz môže stať témou festivalu. Dnes je vďaka Braku realitou aj u nás. Festival sa začína dnes, potrvá celý víkend. V bratislavskom Pisztoryho paláci spojil osobnosti, ktorým je téma exilu a samizdatu blízka aj v súčasnosti.
Viac ako text
„Samizdat je na Slovensku roztratený, no rozhodli sme sa pozbierať jeho pozostatky,“ hovorí mladý básnik, scenárista a režisér Ján Púček. Nemal šancu ich zažiť. Vychádzali, keď ešte nebol na svete a po roku 1989 už všetky povychádzali v oficiálnych vydaniach.
V tejto téme existuje preňho niečo viac ako samotný text – možnosť zachytiť spôsob, akí boli v minulosti ľudia vynaliezaví pri vydávaní kníh a časopisov, ktoré si chceli prečítať.
„Na Slovensku sa nenašiel taký dobrý blázon ako pán Jiří Gruntorád v Česku, ktorý český samizdat hneď po prevrate začal zbierať. Netrúfam si povedať, či sa u nás premárnila príležitosť. Pustil som sa do toho z osobného záujmu vo svojom blízkom okolí.“
Igor Kalný (1957-1987), výrazná osobnosť nezávislej výtvarnej scény, pri tvorbe svojich teloviek
v poslednom období svojho života. Foto - JAROSLAV ŠTULLER
Nechcel robiť dejiny
Na festivale Brak usporadúva výstavu venovanú dejinám bratislavského samizdatu. Fungovať začal v roku 1981 a spočiatku sa sústreďoval okolo časopisu Kontakt, neskôr pribudli Fragment a K, ktoré sa napokon spojili. „Uvidíme, či sa podarí pokračovať napríklad v košickom či katolíckom samizdate,“ hovorí Púček.
Jeho záujem podporil básnik a vydavateľ Oleg Pastier, pod jeho vedením vydavateľstvo Fragment dodnes funguje. Čo na to hovorí? „Keď sa ho na to pýtam, odpovedá vyhýbavo,“ vraví Púček. „Nechcel robiť dejiny, vydával veci z vnútornej potreby. Kdeže by mal vtedy predstavu, že sa raz samizdat bude digitalizovať! Najprv sa čudoval, ale myslím, že nám už začína rozumieť.“
Kniha Džin Martina M. Šimečku vyšla v osemdesiatych rokoch ako samizdat, festival
predstaví jej tretie vydanie.
S africkým hlasom
Piatkový festivalový večer je venovaný Egonovi Bondymu. Nebude na ňom chýbať ikona pražského undergroundu, kapela The Plastic People of the Universe.
Cez víkend príde na rad história československého komiksu, predstavia sa slovenskí beatnici alias básnická skupina Osamelí bežci, novo vydaná samizdatová zbierka Džin Martina M. Šimečku či Europeana Patrika Ouředníka – v súčasnosti najprekladanejšia česká kniha.
Medzi zahraničnými hosťami budú aj ukrajinský spisovateľ Jurij Andruchovyč a Chenjerai Hove zo Zimbabwe ako najvýraznejší hlas súčasnej africkej literatúry.
