Emigrácia vždy nerieši ľudské túžby, ale ich ešte viac komplikuje.
Stredobom sveta, aj toho literárneho, nemôže byť len existenciálne zmorený, emo〜cionálne rozbitý a cynický príslušník západnej civilizácie. NoViolet Bulawayo v románe, s ktorým sa ocitla až v šestici finalistov Bookerovej ceny, rozpráva o nemožnosti emigrovať za šťastím. V českom preklade sa volá Chtělo by to nový jména.
Bezútešnosť bez zmeny
Hneď na začiatku príbehu partia detí mieri do Budapešti. Nie, rozprávanie nemá nič spoločné s Maďarskom a strednou Európou. Deti sú v africkom Harare a Budapešť používajú ako krycí názov pre miestnu satelitnú časť, v ktorej sa výborne kradne ovocie. Boj s hladom je fuška a nájsť nové zdroje si vyžaduje objaviteľskú odvahu.
Rozprávačkou je desaťročné dievča, ktoré si vyslúžilo meno Miláčik. Deti si cesty za jedlom zamenili za zemepisné výpravy. Realita, v ktorej žijú, je naozaj mizerná. Nepomôžu im ani pracovníci charitatívnych organizácií. Tí raz za mesiac vtrhnú do ich životov, venujú im pár afektovaných anglických fráz a vyfotia si ich ako dôkaz pre svojich sponzorov.
Je to bezútešná existencia, lebo na obzore nevidno zmenu. O zmene síce hovoria rebeli, veľa sa rozpráva o voľbách a prezidentovi, ale jediným výsledkom je zatiaľ len to, že bieli farmári sa vo svojich komfortných domoch necítia bezpečne.
Miláčik je prekvapená, keď doma nájde otca, ktorý pred rokmi odišiel za prácou do Juhoafrickej republiky. Teraz leží v chatrči ako kôpka kostí, na tele má nepekné fľaky a poniektorí šepkajú o tom, že aj on má tú Chorobu. Neveselé rozprávanie vrcholí, keď sa deti rozhodnú tehotnú Chipo „navždy zbaviť jej pupka“. Každý predsa vie, že ak bude mať bábätko, zomrie. A okrem toho sa im s Chipo ťažšie hrá...
Hľadanie mena
Román je v jednej chvíli prestrihnutý do iného sveta. Miláčik je dieťaťom šťasteny. Vďaka tete sa jej podarí dostať do Spojených štátov, lebo „hranice prechádzajú tí, čo majú ešte silu. Sťahujú sa, utekajú, emigrujú, idú, dezertujú, zdrhajú – do celého sveta. Odchádzajú v celých húfoch. Doma nechali pupočné šnúry ukryté pod zemou, kosti predkov. Už nikdy nebudú rovnakí.“
Postupne spoznáva pocity imigranta: krajina je cudzia, sneh neznámy, angličtina nejde do úst a nostalgia za domovom rastie. Nepomáha ani čierny prezident v novej vlasti.
Najbližší sú ďaleko a čakajú na doláre, za ktoré si kúpia hlúposti na priblíženie sa k modernému svetu. Mladá rozprávačka má symbolický význam. Sama nedokáže pomenovať množstvo vecí. Jej kamaráti majú mená z kategórie tých, ktoré predurčujú osud človeka. V americkej časti knihy ilegálni africkí prisťahovalci taja svoje mená a predstavujú sa falošnými.
Veľa mien, len nie vlastné
Aj samotná autorka prišla o vlastné meno. V detstve mala prezývku Nkha, pre Američanov nevysloviteľnú, a na úradné meno Elizabeth Zandile Tshele si ťažko zvykala. Neskôr si radšej zvolila literárny pseudonym na pamiatku svojej matky a rodného mesta Bulawayo.
Meno zmenila aj spisovateľkina vlasť Zimbabwe. Rok pred jej narodením sa nazývala Južná Rodézia a počas predchádzajúceho storočia bola premenovaná najmenej sedemkrát.
Román je trýznivým obrazom emigrácie, ktorá vždy nerieši ľudské túžby, ale ešte viac ich zaplieta a komplikuje. Jedinečnosť ľudských ambícií sa konfrontuje s predurčením, ktoré si v sebe nosia utečenci všetkého druhu. Šťastie nemá na mape sveta žiadne konkrétne územie.
