Také máme doma aj my! Počuje často výtvarník Otis Laubert, keď si ľudia pozerajú jeho diela. Pripomína nimi známe veci a časy, ale najmä fascinuje tým, ako cez ne vníma svet.
V centre Bratislavy sa dnes otvára pozoruhodný priestor. Nemôžeme síce povedať kde a o koľkej, aby vraj jeho hlavný aktér nemal problémy so susedmi, keby sa tam nahrnuli húfy ľudí.
Ale kto hľadá, nájde, pokojne sa tam od zajtra vyberte, keď budete mať chuť. Práve začína fungovať Otis Laubert Museum.
Predal desať obrazov
Veľkorysý priestor rozsiahleho staromestského bytu ponúka prierez takmer päťdesiatročnou tvorbou uznávaného výtvarníka Otisa Lauberta, jedného zo zakladateľov konceptuálneho umenia v Československu a možno najkurióznejšieho autora strednej Európy.
Ako mohlo múzeum vzniknúť? Pravda je, že pred časom Otis Laubert predal zberateľovi desať obrazov naraz a zarobil tak sumu, s ktorou sa dalo niečo podniknúť. Mohol si zaplatiť mesiac dovolenky v Grécku, ale rozhodol sa investovať do múzea, v ktorom vystaví svoje diela.
„Túžil som po niečom takom. Vyzerá to, že by som ho pri výdavkoch na chod a prevádzku mohol rok živiť. Zvykne sa tomu hovoriť projekt. Uvidíme, čo bude ďalej,“ hovorí.
Dielo Otisa Lauberta má svojhu váhu. Nezvesíte ho.
Nezbieram, kumulujem
Svoje rozhodnutie postavil, ako hovorí, na štyroch pilieroch: samoľúbosť, vek, zdravie a bezdetnosť. Nerieši tým problém uskladňovania diel. Je ich viac, než v múzeu môžeme vidieť, a musia si počkať, ako sa priestorom bude v budúcnosti dariť. Zatiaľ čakajú v letnej kuchynke.
Niektoré diela - napríklad šachové zbierky či iné typické série – poštové umenie, odevy či knihy – však vynechal zámerne. Príliš vraj zdôrazňujú jeho status zberateľa, ktorý spĺňa len čiastočne. „Predmety nezbieram, ale kumulujem,“ vysvetľuje autor.
S denníkom v podnájmoch
Často ho označujú za solitéra slovenskej výtvarnej scény. Vstúpil na ňu až začiatkom 90. rokov po páde režimu, v ktorom štruktúry umelcovi bez titulu nič neumožňovali. Dielam Otisa Lauberta napriek tomu nikdy nechýbal vtip. Je až zarážajúce, ako dokázal svoj boj o existenciu povýšiť na životný štýl a umelecký program zároveň.
Stalo sa mu vlastným, že nemohol byť riadnou súčasťou umeleckej scény, oficiálnej ani neoficiálnej, že nemal nárok na výstavný priestor. Jeho uvažovanie o tvorbe určovalo sťahovanie sa z podnájmu do podnájmu len s dvoma taškami a chýbajúce zázemie, v ktorom by mohol realizovať svoje nápady.
Hoci preto robil len menšie dvojrozmerné objekty, všetky nápady si od prvého momentu zapisoval do zošitov, denníkov alebo ako im on vraví, „poznámnikov“. Za mnohé roky sa ich nazbierali desiatky, každá stránka obsahuje starostlivý zápis nápadu, neraz hodný kompletnej série diel či celej výstavy.
Barokové barly
Mnohé z vecí, ktoré si v zošitkoch nakoncipoval, vznikli až neskôr, ich autor má však pri antedatovaní čisté svedomie. V pôvodnej predstave nezmenil počas realizácie ani čiarku. „Denníky sú môj jediný umelecký pas,“ hovorí.
Originálne koncepty vznikali využitím množstva zdanlivo nepotrebných a zabudnutých predmetov. Dáva im nové významy, tvorí básne v obrazoch s príznačnými ná〜zvami a vo sviežej metafore im vdychuje nový život.
Háčik je v hmoždinka
Niekedy sa nájde najprv materiál, inokedy názov diela. Napríklad pred pár rokmi mal nepríjemný úraz, v nohe štyri železá. Po viacerých operáciách konečne nepotreboval barly, tak ich išiel vrátiť do nemocnice s tým, že „už ho bolí inde“. Povedali mu vraj, že ich nepotrebujú.
Tak ich zobral domov a urobil z nich barokové zdobenie. Dnes visia v múzeu aj s názvom, ktorý im dal sám život.
„No poďte sem, vyskúšajte si toto sako, len ho pokojne zveste a oblečte si ho,“ nabáda nás pri návšteve. Tušíme, že v tom bude nejaký háčik, okúňame sa, ale dobre, skúsme si jeho dielo obliecť.
Sako je husto zdobené stovkami ciferníkov z najrozmanitejších náramkových hodiniek a, samozrejme, také ťažké, že zvesiť ho z háčika len tak spakruky je vlastne nemožné. Kdeže obliecť!
Scénkou so sakom iba demonštruje, že za malým háčikom sa skrýva obrovská hmoždinka, ktorá musí objekt udržať, a tú tam rozhodne nenamontoval sám. Na svoje – ako sám vraví – vetché plecia si toho nabral v poslednom období dosť.
Nový priestor začal prerábať, keď v Starom Meste prenajal vhodný priestor. Vystavuje v ňom za podpory kurátora Juraja Čarného a vybudoval ho počas dlhých týždňov s pomocou partie nadšencov, študentov Školy umeleckého priemyslu. „Bez nich by tu nebolo nič, sú úžasní, ako mi pomáhajú,“ hovorí.
Kde je červený hrebeň
Jeho dom v Rači spojený s ateliérom navštevujú študenti už niekoľko rokov. Stal sa pre nich takpovediac remeselnícko-tvorivou dielňou, kde sa všeličomu priučia a zároveň pomôžu. Konečne sú napríklad na svete regály, v ktorých si môže sústreďovať potrebný materiál.
Nazbieral ho za desiatky rokov. Pôvodne to bol prejav úcty k veciam, ktoré si ľudia menej všímali, chcel ich zachrániť, uchovať. Neskôr sa ukázalo, že majú v sebe čosi oveľa viac.
Otis Laubert dodnes pravidelne navštevuje burzy a blšie trhy. Hľadá a nachádza predmety, dôležité pre budúcnosť svojich nápadov. Len čo ich prinesie domov, starostlivo ich poumýva a odloží do banánových škatúľ.
„Bude ich tuším už aj tristo,“ konštatuje. Predmety selektuje podľa mnohých kritérií – farba, tvar, veľkosť, materiál, funkcia a podobne. Keď napríklad potrebuje červený hrebeň veľkosti desať centimetrov z umelej hmoty, presne vie, kde ho hľadať.
Tajomstvo známeho
Začínal ako potulný hľadač a dodnes si tento spôsob nahliadania na svet udržuje. Tvorba ho priťahuje o to viac, o čo menej možností na jej realizáciu má.
Nie je to otázka jeho túžby, ale silného presvedčenia, že všetko známe, čo nás obklopuje, je zahalené tajomstvom, ktoré sa dá pútavo dešifrovať.
Juraj Čarný,
kurátor
