Divadlo Stoka chce medzi ľudí. Režisér vie, že hrajú inak ako ostatné súbory.
Budova divadla a krčmy Stoka na Pribinovej ulici sú už dávno minulosťou. Bolo to v roku 2006, keď obnovený súbor, pár rokov po zmene pôvodného zoskupenia, musel opustiť obľúbené priestory, lebo developer dnešnej Eurovey sa rozhodol ich zbúrať.
V tom čase začal fenomén tohto nezávislého divadla žiť viac v hlavách svojich fanúšikov než na javisku. Stoka však neskončila. Režisér Blaho Uhlár našiel útočisko v trnavskom amatérskom súbore Disk, kde kedysi pôsobil. A keďže náhody sú nevyspytateľné, práve kdesi tam sa to opäť začalo formovať.
V novom po novom
Po tom, čo sa Uhlár usadil v priestoroch bratislavskej továrne Cvernovka, vytvoril v roku 2011 výnimočnú monodrámu Pokus, ktorou v pôvodnej slovenskej dramatickej tvorbe jednoznačne zabodoval. To sa už okolo neho začali sústreďovať študenti herectva a bábkoherectva. Jeho spôsob tvorby ich zaujal. Metóda kolektívnej improvizácie ich stmelila a Stoka začala, aj vďaka grantom, opäť intenzívnejšie pracovať.
Takýto krok vo vývoji Stoky režisér už veľmi nečakal. Po skúsenostiach z minulosti sa trochu bojí o stabilitu súboru, no v hercoch vidí veľký potenciál. Dnes sú na svete štyri inscenácie a chcú sa dostať viac medzi ľudí. V areáli Cvernovka vzniklo zároveň nové, naozaj sympatické štúdio Stoka. Práve tu sa od zajtra začína víkendový festival Stoka Revival.
Blaho Uhlár v novom štúdiu divadla Stoka v areáli bratislavskej Cvernovky. Navedú vás tam šípky a intuícia.
FOTO – MIRO GÁBRIŠ
Zažiť a pomenovať
„Uvedomili sme si, že máme za sebou kus práce a bolo by dobré dať verejnosti najavo, že tu naozaj sme,“ hovorí režisér Uhlár. O Stoke sa podľa neho všeobecne vie, že kedysi bola a potom zanikla, no ona v redukovanej či náhodnej podobe vlastne vždy existovala.
„Súbor má dnes svoju podobu a je nabitý energiou. To, čo urobil, by mohlo zaujať divákov aj divadelníkov. A to, čo oni zažijú v koncentrovanej podobe, by sa potom dalo aj pomenovať.“
Všetko sa začína v piatok o 17.30 vernisážou fotografií Ctibora Bachratého, ktorý život Stoky mapuje od úplných začiatkov v roku 1990. Tvorcovia uvedú inscenáciu Neistý grunt a po nej scénické čítanie na motívy knihy Ivany Gibovej Bordeline. V premiére sa bude premietať aj Uhlárov dokumentárny film o účinkovaní divadla na festivale v New Yorku v roku 2013.
Aspoň trochu nakopne
V sobotu od 17.00 sú na programe inscenácie Pevný podnos a Víťazstvo, večer zahrá kapela Živé kvety, ktorá kedysi v Divadle Stoka vznikla. V nedeľu sa na scéne v podaní súboru objaví Charles Bukowski a na záver príde na rad hľadanie spirituality cez víťaznú inscenáciu Pokus.
„Myslím si, že diváci v zásade málo vnímajú, že divadlo môže byť aj iné ako také, čo sa všade propaguje,“ hovorí Uhlár. Preto vraj nie je schopný zhodnotiť a opísať, čo Stoka znamená. „Dúfame, že festival to tu aspoň trochu nakopne.“
Slovenčinárka zapríčinila, že ma stiahla Stoka
Pod vedením Blaha Uhlára sa chce herec v Stoke čo najviac odkrývať a improvizovať zo života. Hovorí o tom člen súboru PETER TILAJČÍK.
Čo vás pritiahlo k Stoke?
„Možnosť pracovať s profesionálnym režisérom na profesionálnej scéne. V zmysle tvorby. K Blahovi Uhlárovi som sa dostal v čase, keď pracoval na svojej monodráme Pokus. Začal ma zaujímať jeho prístup, lákalo ma vyskúšať, ako to robí. Dovtedy som o tom veľa nevedel, ale mal som základ z gymnázia v Dunajskej Strede.“
Aký? Účinkovali ste v nejakom krúžku?
„Nie, základ z hodín slovenčiny. Učila nás triedna učiteľka a bola zažratá do divadla. Ona zapríčinila, že ma Stoka začala zaujímať.“
Čo vám o nej hovorila?
„Že je to prvé neštátne profesionálne divadlo, ktoré vzniklo po páde železnej opony. To som síce vtedy veľmi nechápal, no o to viac ma neskôr zlákala jej blízkosť.“
Z inscenácie Neistý grunt. Zľava Braňo Mosný a Peter Tilajčík.
FOTO – CTIBOR BACHRATÝ
Čím vás Stoka teraz pripútava?
„Autenticitou a možnosťou hovoriť pravdu. Neobmedzuje ma princípmi, pravidlami, v procese tvorby sme všetci slobodní. Režisér nám verí, keď improvizujeme. A my mu úplne dôverujeme.“
Nevyrušujú vás pri vymýšľaní osobné hranice a zábrany?
„Nie. Aj tie opadnú, pretože sme sa postupne stali takí blízki, že sa nemáme pred sebou prečo hanbiť.“
Ako vytvoríte ucelený výstup?
„O tom, ako bude vyzerať inscenácia, rozhoduje režisér. On si nás nahráva na video, na diktafón a z množstva hodín pozbieraného materiálu vyberá a spracúva, čo považuje za vhodné. On je tým upratovačom a napíše hru. To, čo vidí divák na javisku, je presne naštudované.“
Ako vyzerá bežný deň neštátneho profesionálneho divadla Stoka?
„Prídeme na skúšku, dáme si kávu, preberieme všetky klepy. Potom Blaho Uhlár zapne všetky svoje nahrávacie zariadenia a povie – zahrajte niečo. Ideme od nuly. Jediné, čo je isté, je názov hry, ale ani ten nič neurčuje.“
Je pri tom veľa odpadu?
„Väčšina. Takto najlepšie vidno, aké ťažké je pracovať na tom, aby sa čosi vytvorilo.“
Ako vidíte budúcnosť tohto fungovania?
„Práve som dokončil školu. Pri štúdiu sa takéto divadlo dalo robiť, dúfam, že sa v tom podarí pokračovať. Ani jeden z nás od toho nechce odstúpiť. Je to srdcová záležitosť.“
Eva Andrejčáková
Cestu do Stoky, čiže do priestoru Štúdia C1,2 nájdete v tomto videu:
