Pred pár dňami odletel naspäť do Japonska spevák Robo Opatovský. Vracia sa tam s pesničkou, ktorú naspieval v japončine a tým sa zaradil medzi neveľa zahraničných umelcov, ktorí sa Japoncom prihovárajú v rodnej reči. Text nie je nijako zvlášť náročný, rozpráva o spevákovi, ktorý chodí svetom a teraz sa uchytil v Japonsku. Možno by tomu nebolo tak, keby nestretol Slovenku Mariannu Harada, ktorá tam žije niekoľko rokov a vďaka svojej práci pozná miestne médiá.
Marianna Harada dala na svoju webovú stránku ponuku slovenským umelcom, výtvarníkom a kapelám, že im pomôže prezentovať sa v Japonsku. Prišlo veľa odpovedí, z ktorých vybrala a ponúkla napríklad Diabolské husle alebo Jána Ďurovčíka, ktorého Romeo+Juliet sa predstaví v roku 2004 na medzinárodnom divadelnom festivale.
Pár hudobných nahrávok poslala do rozhlasového programu Bunka Hoso, ktorý raz týždenne predstavuje zahraničných hudobníkov. „Rádio prejavilo záujem o Roba Opatovského, kapelu Seven Days To Winter a veľmi sa im zapáčila speváčka Misha,“ hovorí Harada. Predtým si však dali pre istotu preložiť texty pesničiek. Opatovský vraj púta výzorom a speváckym talentom: „V klube, kde spieva, má už svojich fanúšikov,“ hovorí.
„Sú americkí a anglickí umelci, ktorých Japonci berú ako hviezdy, ale deväťdesiat percent trhu s pophudbou tvoria domáci interpreti,“ hovorí Harada, ale dodáva, „je medzi nimi kopa hviezdičiek, ktorých spev je príšerný, ale ľahko sa napodobňuje v karaoke, ich obľúbenej zábave.“ Albumy vychádzajú naraz spolu s ich karaoke verziou. Japonské vnímanie popmusic ju nepovyšuje na umenie, naopak, priznáva jej práve komerčnú stránku, úlohu zábavy.
Existujú aj skutoční majstri hudby, umelci, ktorých si Japonci vážia. Nedávno napríklad krajinu uchvátilo mladé dievča Utada Hikaru, ktoré si hudbu skladá samo. Väčšina hviezdičiek a spevákov, medzi nimi aj Opatovský, vystupujú ako entertaineri - zabávači. Sú zaradení vo firmách, ktoré ich posielajú na vystúpenia a za to dostávajú plat.
Masová zábava, Harada ju prirovnáva k spartakiáde, je spôsobom, akým sa japonskí ľudia uvoľňujú večer po práci. Posledným hitom bolo Para Para - pohyby rukami, ktoré vychádzajú z tradičných tancov, upravené do rytmu eurobeatu. „Všetci sa v klube zoradia, v strede je človek, ktorý predcvičuje a ostatní tancujú s ním,“ opisuje Marianna.
Jedným z mála individuálnych prejavov je tanec, ktorý sme u nás mohli vidieť vo filme Wasabi. V automatových herniach je automat, ktorý na podlahe svetelnými bodmi vyznačuje kroky tanečníka a na obrazovke ukazuje zvyšné pohyby. Potom oboduje váš tanečný výkon alebo hru na gitare a bicích.
Podľa Marianny Harada je ťažké predpovedať, či sa naši umelci uchytia medzi japonskými. Najlepšou cestou by bol vraj festival. Alebo jej môžu skúsiť napísať na haradaip@haradaip.com.
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
