Animovaný film Hurá na futbal je plný sviežich nápadov, no tvorcovia čaro dobrej hry nevyužili.
Ak by treťoligový futbal nemal fanúšikov, sotva by ho niekto hral. Ak by si treťoligové digitálne animované filmy nenachádzali divákov, nevznikali by. Ich úlohou nie je ani tak očariť diváka originálnosťou ako vyskúšať si možnosti tohto druhu filmového jazyka. A nájsť talenty, ktoré raz prerazia aj medzi absolútnu špičku. Či je to dostatočný dôvod na návštevu kina, je už iná vec.
Keď figúrky ožijú
Prvý argentínsky celovečerný digitálne animovaný film Hurá na futbal je s rozpočtom 21 miliónov dolárov najdrahší argentínsky film a najdrahší digitálne animovaný film Latinskej Ameriky.
Hoci sa doma stal aj najúspešnejším argentínskym filmom, ani rekordné tržby mu nezabezpečili zisk, a tak sa dva roky po premiére vybral na zárobky do sveta.
Rámec bez významu
Ostýchavý pikolík z baru v provinčnom meste Amadeo je majstrom stolného futbalu. S guľôčkou a figúrkami na otočných tyčiach dokáže divy.
Spolu s kamarátkou Laurou bojujú proti nafúkanej hviezde skutočného futbalu, ktorá chce mesto zrovnať so zemou a na jeho mieste postaviť štadión. Oživené figúrky zo stolného futbalu im poskytnú nečakanú pomoc. Rámec tvorí rozprávanie hlavného hrdinu synovi, no pre film nemá žiadny význam.
A medzitým...
Všetko sa začína vtipnou citáciou na scénu z filmu 2001: vesmírna odysea, ale ďalších podobne účelných paródií sa nedočkáme. Pokračuje to pôsobivou napínavou scénou súboja v stolnom futbale, ktorá zaujme zvláštnym a nijako nevysvetleným laboratóriom plným bizarných živočíchov v sídle ústredného futbalového zloducha. No ani takýchto scén vo filme viac niet. Koniec je veľkolepým futbalovým zápasom miestnych outsiderov proti profíkom.
Lenže medzi tým… medzi tým je asi päťdesiat minút vaty, keď sa zoznamujeme s oživenými figúrkami a ony sa zoznamujú so svetom.
Film ako tréning
Oživené hračky v štýle Toy Story spoľahlivo zaberajú, chýba im však zmysluplné odôvodnenie.
Nielen ako a prečo ožili, ale najmä načo. Pretože do príbehu ani do osudov hrdinov nijako zásadne nezasiahnu. Humor je tiež nenáročne priamočiary, futbalový. Animácia je na pomery Latinskej Ameriky špičková: plná kontrastov, odleskov, ligotu, zábleskov a žiarivých farieb.
Postavy ani prostredia sa teda výtvarným riešením nijako nevymykajú zo štandardu. Čím pestrofarebnejšie a naleštenejšie na povrchu, tým prázdnejšie vnútri.
Navnivoč tu prichádza toľko sviežich nápadov, miera absencie hravosti tvorcov je taká vysoká a ich neschopnosť vyrozprávať vyvážený gradujúci príbeh taká veľká, až sa ani nechce veriť, že režisérom a spoluautorom scenára bol Juan José Campanella. Práve jeho dráma El Secreto de sus ojos v roku 2010 získala Oscara.
