"Nech brouka žít", spieva Juraj Kukura vo filme Trhák a dodnes nie je jasné, čo z toho estrádneho muzikálu bolo myslené vážne. Filmové selfie nakrútili kedysi Fellini aj Truffaut, sú vyznaním filmárskemu remeslu.
Žánrová mnohorakosť pri filmoch z filmového zákulisia je zaručená. Od sebareflektívneho autorského kina cez muzikál až po divokú komediálnu paródiu môžeme nájsť príklady vari pre každý filmový žáner.
Keď Gene Kelly spieval a stepoval v daždi pod kandelábrom, bolo to o milostnom príbehu zasadenom do Hollywoodu dvadsiatych rokov. Nástup zvukového filmu zapôsobil ako paternoster filmových hercov a tvorcov a táto prevratná novinka spôsobila paniku.
Kariéra mnohých hviezd šla prudko dolu, kým iné, naopak, odrazu zažiarili. Prehnané gestá a herecky neškolené hlasy pôsobili so zvukom smiešne či odpudivo a mnohí diváci sa od nich sklamane odvracali.
Film Spievanie v daždi (1952) je dnes označovaný za zlatý poklad Hollywoodu a mnohí v ňom vidia najlepší muzikál všetkých čias, hoci v časoch jeho uvedenia ho dokonca načas stiahli z premietania, pretože diváci šaleli za celkom iným filmom s Kellym v hlavnej úlohe, ktorý bežal práve v kinách a bol zasypaný Oscarmi (išlo o muzikál Američan v Paríži 1951).
Čo sa Oscarov týka, vyšiel napodiv film Stanleyho Donena v spoluréžii Gena Kellyho naprázdno. Možno to bolo tým, že scenár sa písal tak, aby sa už existujúce známe pesničky a hity Nacia Herba Browna, z ktorých je muzikál vyskladaný, napasovali do príbehu.
Traduje sa, že scénu tanca v daždi preniknutú pocitom zaľúbenosti, radosti a chuti do života nakrúcal Kelly zmorený horúčkou. Aj napriek vlnenému svetru pod baloniakom a príjemne teplej vode, ktorou imitovali dážď, po nej riadne zaľahol.
Umelec aj fušer
O tomto turbulentnom období filmových dejín nakrútili pred pár rokmi zaujímavú snímku The Artist . Čiernobiela nemá francúzska melodráma Michaela Hazanaviciusa z roku 2011 uchvátila najmä kritiku.
Bol to od roku 1928 prvý nemý film, ktorý získal Oscara a od roku 1960 druhý čiernobiely. Okrem piatich sošiek z Ameriky si z Cannes odniesol aj cenu Palm Dog Award pre teriéra Uggieho. Hoci psíka Jacka vo filme stvárnili tri rôzne teriéry, Uggie ich nakrútil najviac.
Pri príprave filmu boli filmári dôslední, nepoužívali žiadny zoom, keďže v čase, keď sa film odohrával, nič také ešte nebolo a pomer strán filmového políčka je 1,33:1, presne ako za éry nemého filmu.
Film Ed Wood (1994) je ďalšou úspešnou snímkou z filmového zákulisia, hoci je celý skôr o tom, ako by sa filmy robiť nemali. Hlavným hrdinom životopisného filmu Tima Burtona je totiž režisér Ed D. Wood Jr., považovaný za najhoršieho tvorcu všetkých čias.
Ed Wooda v rovnomennom filme Tima Burtona si zahral Johnny Depp
Ak je niekto nemehlo, označíme ho bez okolkov za drevo či poleno, ani Ed Wood veľa talentu nepobral, no jeho láska k filmu a nesmierne nadšenie ho hnali nakrúcať ďalšie a ďalšie béčkové produkcie.
Jeho filmy boli také zlé, až sa vlastne stali kultovými. On sám sa pri tom porovnával s Orsonom Wellsom, ustavične zápasil s nedostatkom peňazí pre svoje filmy a najlepšie ho možno vystihuje jeho vlastný výrok: „Ak ma chcete spoznať, pozrite si filmy Glen alebo Glenda, to som ja, to je môj príbeh, ale Plán 9 je moja hrdosť, moja radosť. Ako lietajúce taniere sme tam použili kryty na kolesá z cadillacov.“
