Agentúrnu správu sme nahradili autorským článkom z tlačového vydania.
Texasan Ornette Coleman (9.3.1930 – 11.6.2015) začal hrať na svojom prvom altovom saxofóne v puberte. Snažil sa pochopiť základné princípy harmónie a rozdiely medzi jednotlivými nástrojmi.
Nešlo mu to a vďaka tomu sa stal jedným z priekopníkov džezovej improvizácie, ktorá sa riadi len tonálnym centrom v útrobách hudobníkovho srdca.
Prínos jeho génia do všeobecnej teórie džezu spočíval práve v tom, že popieral akékoľvek pravidlá. V období medzi neskorými 50. rokmi a skorými 60. rokmi minulého storočia odpútal džezovú hudbu od tyranie rytmom a harmóniou.
Vytvoril akýsi univerzálny jazyk pre ďalšie generácie hudobníkov v tomto žánri, v ktorom vznikali zdanlivo jednoduché melódie. Bolo to svojím spôsobom džezovo-bluesové pesničkárstvo.
Sokrates černošskej hudby
Coleman nebral svoju hudobnú vášeň na ľahkú váhu, vnímal ju ako filozofiu. Snažil sa dostať ku koreňu vecí a kompletne si ich pretvoriť. Počas štúdia na hudobnej strednej škole I. M. Terrella, ktorá sa považuje za liaheň moderných amerických džezmenov, dostal od matky svoj prvý altový saxofón.
Mal problémy s rozlišovaním harmónie medzi nástrojmi. Nedokázal pochopiť, že tóniny medzi klavírom a týmto nástrojom sú rozdielne. Podľa neho mal každý hudobník vlastné tonálne centrum. Súhru týchto centier pomenoval ako „jednohlas“, pričom stále bral do úvahy harmóniu vznikajúcu z navzájom rôznych tónin, čo popieralo všeobecnú hudobnú teóriu.
Putoval naprieč texaskými skupinami, kde sa učil hrať na altovom, neskôr aj na tenorovom saxofóne len podľa sluchu. V pokračovaní svojej hudobníckej púte sa podľa vzoru ďalšieho džezového inovátora Charlieho Parkera začal venovať novovznikajúcemu štýlu bebop.
Jeho základ spočíva v rýchlom tempe, inštrumentálnej virtuozite a improvizácii s harmóniou. Neskôr ho využil aj na svojich prvých albumoch, z ktorých The Shape of Jazz to Come, Change of the Century a This Is Our Music považuje hudobná obec za jedny z najvýznamnejších v tomto žánri.
Rozpad kapely, vzrast free džezu
Prelom v Colemanovej kariére prišiel koncom 50. rokov, keď sa mu podarilo prvé vystúpenie v New Yorku. Z dvojtýždňového angažmánu vo Five Spot Café na Manhattane sa stal dva a polmesačný. Novinári ho s obľubou navštevovali a začali sa pýtať skúsených jazzových hudobníkov na to, čo si myslia o brilantnom nováčikovi. V odpovedi sa väčšinou zhodli na tom, že bol veľmi sľubným talentom.
Po rozpade pôvodnej kapely si v roku 1962 Coleman založil trio pozostávajúce z Davida Izenzona na base a Charlesa Moffetta na bicích, pri jednom kúsku aj na sláčikoch. Prenajali si Town Hall v New Yorku a vytvorili si priestor, kde mohli hrať. Hoci týmto začala jeho verejná angažovanosť v rámci džezovej hudby, na istý čas sa stiahol a separoval od nastupujúcej vlny free džezu.
Vrátil sa vo veľkej sile - napísal koncertné piesne pod názvom Skies of America, vydával albumy a vypracoval sa na etablovaného hudobníka so svojským štýlom. Počas toho niekoľkokrát menil zostavy svojich kapiel, čo sa však nikdy nepodpísalo na jeho zvuku.
Od svojho Artist House labelu, ktorý vznikol v roku 1977, si až o 30 rokov neskôr založil vydavateľstvo Sound Grammar. V tom istom roku dostal za hudbu aj Pulitzerovu cenu a zlatý gramofón Grammy za celoživotný prínos hudbe. Posledný raz sa obecenstvu ukázal v júni 2014 počas koncertnej pocty v Brooklyne, ktorú organizoval jeho syn.
„Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré zažívam, je: Nemusíš umrieť, aby si zabil a nemusíš zabiť, aby si umrel. Neexistuje vec, ktorá nie je v tvare života, pretože život je večný s ľuďmi alebo bez, takže sme vďační, že sme tu v tomto momente,“ povedal pri preberaní ceny Grammy.
