Festival Eurokontext.sk začal dvoma rafinovanými predstavenia, ktoré negovali hranice reality.
Ak inscenácia Celibát viedenského Burgtheateru sľubovala poetický jazyk a výnimočné divadelné obrazy, nebol to planý sľub. Text Ewalda Palmetshofera bol básňou, ktorá prehliadala zákony gramatiky či formálnej logiky.
Všetky zdanlivo zbytočné podrobností v konečnom dôsledku zapadli do obrazu, ktorý sme si však museli v hlave sami poskladať Autor dobre vedel, že naša myseľ pracuje bez predsudkov, že medzi realitou, spomienkami či predstavami nevytvára žiadne prísne hranice.
Žiadne tézy ani frázy
Nemocnica sa takto kedykoľvek môže stať väzením, bežný dom antickým divadlom. Zvláštnej inscenácii dávalo korunu herectvo hlavnej predstaviteľky Elisabeth Orth.
Táto takmer osemdesiatročná dáma ukázala pochopenie pre postupy mladých divadelníkov, vážila si ich záujem o ťažké témy, nesnažila sa ich vôbec poučovať o tom, čo si z danej doby sama pamätala.
Na scéne dokázala byť raz tvrdohlavou starenou, občas vrahyňou inokedy zas milujúcou, trochu zmätenou babičkou. Žiadne tézy ani frázy, nulový herecký afekt, stopercentná autenticita.
Na diskusii po predstavení spomenula, že sa do ženy, ktorá pred koncom vojny udala vojaka, vedela vcítiť až podozrivo ľahko, svojou postavou si odpovedala predovšetkým na vlastné otázky. Neboli tam žiadni „oni“, „tí zlí“, ale my všetci, schopní čohokoľvek.
Pohľad cez "štvrtú stenu" v belgickej inscenácii Prečo Eva. Foto - Fréderic Destat
Adam je na svete sám
Sobotňajšie predstavenie belgického súboru Ubick Group bolo z absolútne opačnej strany inštitucionálneho spektra. Podieľala sa na ňom kolektívne pätica mladých ľudí, z ktorých si žiadny neukradol post režiséra, aj preto vznikala dlho a komplikovanie. Niektorá scéna sa začala odvíjať z útržku dialógu, pre ďalšou bol inšpiráciou zvláštne svietenie či nejaký zvuk. Všetky divadelné prvky boli rovnako dôležité a rovnako precízne preverené.
Hrdina inscenácie Prečo Eva Adam Krassovski je na svete sám, takmer ako jeho biblický predchodca. Žije vo svojej hlave, ak potrebuje vzrušenie z jeho monotónneho života, musí si ho vymyslieť. Jeho vízie sú raz kafkovské inokedy skôr bergmanovské.
Hyperrealistická obývačka, v ktorej žije, je plná fetišov, podrobne zdokumentovaných spomienok či starých filmových plagátov. Všeličo je celkom zbytočné, ale jednoducho tam je. Kto chce, môže v dialógoch hľadať narážky na Tarkovského, Jarmuscha či Richard Linklatera.
Kto nie je fanúšikom ich filmov, môže len tak prvoplánovo prepadnúť absurdne nepriestrelnej logikou hlavného hrdinu. Je to esej o kvantovej fyzike, či pohľad do myslenia autistu?
Inscenácia má formálne podobu trojrozmerného filmu. Imaginárnu divadelnú „štvrtá stena“ tvorilo sklo, cez ktoré mohli diváci sledovať hrdinov podivný svet absolútne voyeristicky, celkom ako vo filme.
Obe inscenácie útočili tak na naše zmysly, ako a intelekt. A darilo sa im.
