Stoka dokazuje, že pre nezávislé divadlo, ktoré tvorí v priestorovom a finančnom minimalizme, stále existuje výzva a inšpirácia.
Čo je nové v Stoke? Čo teraz robí? Existuje ešte? Podobné otázky si diváci kládli roky po zbúraní budovy tohto divadla. Odpoveď mohli nájsť nedávno v štúdiu v bývalej Cvernovke. Stoka predstavila svoju súčasnú tvorbu na prehliadke s príznačným názvom Stoka Revival.
Do roku 2004, keď priestory na Pribinovej ulici v Bratislave zbúrali, súbor zrealizovoval dvadsaťšesť premiér, z ktorých sa mnohé stali legendami. Divadlo bez priestoru akoby prestalo existovať, herci sa rozišli na všetky strany, založili si vlastné projekty, písali hry či hudbu.
Zdalo sa, že značka Stoka sa pomaly a isto vytráca. Jej režisér Blaho Uhlár uskutočnil pár pokusov na oživenie, ale stabilizovať súbor sa mu nedarilo.
Otvorená výpoveď
Prekvapenie prišlo neskôr: v roku 2011 upozornil na seba videoinscenáciou Pokus, ktorá vzápätí získala Grand prix na festivale Nová dráma. Odyseovská cesta umelca zachytáva pokusy v hľadaní spirituality, čohosi duchovného v dejinách nášho divadla, miesta pre možnosť nezávislej tvorby.
Jedna z najotvorenejších výpovedí o stave umelca, súčasného umenia a kultúry mohla znamenať dve veci: zúfalý výkrik človeka, ktorý prišiel o svoje divadlo, alebo zhodnotenie situácie pred ďalšou tvorivou etapou. Čas ukázal, že dnes platí druhá možnosť. Po Pokuse vznikli postupne tri inscenácie: Neistý grunt, Pevný podnos a Víťazstvo. Jedna zmena je v nich očividná: Uhlár začal spolupracovať s profesionálnymi hercami, poslucháčmi bábkoherectva VŠMU Petrom Tilajčíkom, Martinom Kollárom a Braňom Mosným.
Bude sa pokračovať
Herecké osadenstvo sa zmenilo, spôsob tvorby zostal. Herci improvizujú, režisér nahráva, skladá celkový obraz inscenácie. Témy sú bolestivé, skľučujúce, podávané s dávkou (seba)irónie, neurózy, čierneho humoru až sarkazmu, no pritom aktuálne a tnúce do živého: agresivita silnejšieho k slabšiemu, každodenná byrokracia, chronické neporozumenie, stále menej skrývaný nezáujem.
Prvé inscenácie staronovej Stoky sa uvádzali v rôznych priestoroch, tretia už v areáli bývalej Cvernovky v Štúdiu C 1,2, v ateliéri Mira Gábriša. Tu Stoka teraz pôsobí.
V komornom, pre divadlo improvizovanom priestore sa počas troch dní prehliadky (4. - 6. júna) vystriedali desiatky ľudí: niektorí šli naisto, iní blúdili, ale všetci našli Stoku v sľubnom stave.
Spomienky na minulosť „starej“ Stoky pripomenuli fotografie Ctibora Bachratého či koncert Živých kvetov.
Na diskusiách sa hovorilo o budúcnosti: kam ďalej sa dá v poetike Stoky ísť, ako financovať nezávislé divadlo. Jedno je jasné: súbor bude pokračovať. Otázka je, či sa s jeho priestorovým a finančným minimalizmom zmierime, alebo skúsime oživovať nezávislú kultúru ďalej.
Autor: Marek Godovič
