Predstavte si, že v osade žije Cigán. Jedného rána vstane a ide do práce. Konečne pozitívny príklad.
A zrazu ho z ničoho nič odbachnú.
Pred siedmimi rokmi sa na maďarskom vidieku odohrala séria rómskych masakrov. Reagovalo na ne divadlo Katona József Színház z Budapešti. Vznikla hra Cigáni a dnes ju uvidíme v Bratislave.
Musí byť veľmi ťažké žiť s touto traumou, hovorí jej režisér GÁBOR MÁTÉ.
Premiéru ste mali pred piatimi rokmi. Ako rezonuje téma dnes?
„Rozsudok do dnešného dňa nie je na svete. Práve pred mesiacom súd vyhlásil, že prípad sa môže ťahať ešte roky. Vždy sa nájde nejaký právny problém, ktorý nedovoľuje skutok jednoznačne definovať, či zámienka, pre ktorú sa nedá povedať, že išlo skutočne o zločin. Súd akoby chcel oddialiť trest, ktorý vinníkom patrí. Bol by krutý – znamenal by doživotie.“
Hra Cigáni má dvoch autorov – prvý vychádza zo života Rómov v 20. rokoch minulého storočia, druhý dobudoval súčasnosť. V čom všetkom ste tému chceli aktualizovať?
„To, čo vo svojej hre ukazuje prvý autor Jenő Tersánszky, je svojím spôsobom idylické, tradičné, známe. Ľudia si vo svojom svete žijú svoje životy, problémy sú úplne čitateľné – každý niečo chce, má svoje ambície, chce ľúbiť, podvedie, prosto, ľudia tam robia všetko, čo robíme aj my dnes. Chcel som zobraziť starý, pestrý svet, plný farieb, hudby s príťažlivou podobou slobody, a dať ho do protikladu so šedivou, chladnou beznádejou súčasnosti. Dosiahnuť moment, v ktorom túto idylu dokáže zásadne zmeniť jediný výstrel z pušky.“
Tu do hry vstupuje druhý autor. Čo ho okrem reality vedie?
„Predstavte si to takto – v osade žije Cigán, ktorý jedného rána vstane, zabalí si tašku a ide do práce. Konečne niekto, kto sa prispôsobuje, chcel by dôstojnejšie existovať. Pozitívny príklad. A zrazu ho z ničoho nič odbachnú. Je to neskutočne poburujúci zásah do rodiny. Život sa úplne obráti. Pozostalí od tej chvíle žijú s traumou. Musí to byť nepredstaviteľne ťažké.“
V rómskej otázke mnohí ľudia radi hovoria o riešeniach. Chcete ich k tomu provokovať?
„Práveže nie. Som radšej, ak v tomto prípade nenachádzajú kľúč k dverám a ostávajú nespokojní.“
Rozprávali ste sa počas tvorby aj s dotknutými?
„Ja nie, ale spoluautor hry Krisztián Grecsó dobre pozná vidiecke prostredie, v ktorom sa dráma odohráva. Okrem toho sa zhováral aj s policajtmi. Chcel vedieť, ako v súvislosti s týmto prípadom rozmýšľajú.“
Dozvedel sa niečo?
„Horko-ťažko. Sedel s nimi celé hodiny, nahrával si ich výpovede na diktafón. Ibaže kým ho mal zapnutý, všetci hovorili veľmi oficiálne, čiže nepovedali nič. Až keď napokon diktafón odložil, policajt si spokojne vytiahol balík parízeru, začal si z neho odkrajovať a konečne sa otvorenejšie rozhovoril.“
O čom?
„Že policajti a vyšetrovatelia sa k prípadu stavajú z opačnej strany. Ich najväčším problémom je, že vopred vedia, že riešenie nenájdu. Do terénu idú s presvedčením, že sa nič nepodarí. Lebo ľudia v osadách narozprávajú všeličo, majú svojské zvyky a priblížiť sa ich mysleniu je priam nemožné, ich výroky sa nedajú rozuzliť, každý hovorí o inom a inak. Policajt vychádza z toho, že v takomto prostredí sa pravda ešte nikdy neobjasnila. Pôvodne som druhú časť hry chcel robiť len s vedomím, že policajti sú nedbanliví. Grecsó ho týmto obohatil o ďalší rozmer.“
V hre ste preklenuli sto rokov v živote rómskej komunity. Ako sa vám obraz o nej zmenil?
„Dnes existuje istá vrstva Rómov túžiacich po asimilácii, rómska inteligencia, ktorá by rada búrala stereotypy. Je veľmi aktívna a to dáva nádej, že sa veci môžu meniť k lepšiemu. Lenže keď bude v Maďarsku chudoba na takom stupni, na akom je, tak sa to nezmení. Otázka tiež je, či sa dá veriť, že za každodennými snahami dnešnej politiky sa vyvinie koncepcia, ktorá by v istom zmysle dokázala ponúknuť skutočné riešenia.“
Maďarský režisér Bence Flighauf nakrútil výborný film na rovnakú tému. Nestretli ste sa?
„Je to veľmi silný film. Keď vznikal, mali sme za sebou už premiéru divadelnej inscenácie. Naše úmysly boli podobné, ale vnímanie, samozrejme, úplne iné. Bolo veľa príležitostí, pri ktorých sme sa mohli stretnúť, obaja sme sa napríklad zúčastňovali na rôznych diskusiách, ale ani raz nie naraz. Ani neviem, či videl naše predstavenie.“
Prečo podľa vás ľudí táto téma v divadle zaujíma?
„Sám som prekvapený, že inscenácia sa stále drží v repertoári, bol by som spokojný, aj keby sme ju zahrali iba 25-krát. Téma bola pre mňa silná už vtedy, keď som na inscenácii pracoval. Postupne som zisťoval, že dávno nehovorím len o Rómoch, ale o tom, ako vyzerá naša krajina, ktorej sú súčasťou.“
Ako z tohto pohľadu vyzerá vaša krajina?
„Maďarská spoločnosť je extrémistická, ľudia nevedia byť trpezliví voči iným, nedokážu si vypočuť iný názor, pochopiť, že každá vec môže mať svoju váhu a že ako občania máme voči sebe obrovskú zodpovednosť. Žijeme vo veľmi zatrpknutej krajine, k tomu, aby niečo vybuchlo, potrebujeme len veľmi málo. Náš prah trpezlivosti sa znížil, nemáme v sebe dostatok pokory či vôle, aby sme veci posunuli k lepšiemu a videli ich v širších súvislostiach.“
A čo hovoria ľudia, ktorí si vás prídu pozrieť?
„Robievame stretnutia, kam prichádzajú aj diváci z vidieka a vzdialenejších miest, diskutujeme aj s rómskymi aktivistami. Tí na rozdiel od stredoškolákov nemajú radi toto predstavenie, vraj len posilňujeme stereotypy. A hovorili sme aj s päťdesiatimi policajtmi, ktorí sa naopak v hre veľmi dobre spoznali a úprimne rozprávali o tom, že problém, ako sme ho nastolili, presne vykresľuje ich dilemu.
Radikáli asi dilemu nemajú.
Tiež hovoria svoj názor – chceli by u nás vidieť, že rómske spoločenstvo je podhubím zločinnosti v krajine. Ľavicoví liberáli si zase myslia, že sme mali oveľa jednoznačnejšie vykresliť snahu rómskeho spoločenstva o zmenu k lepšiemu. A mnohí sa ťažko zmierujú s tým, že inscenácia sa pokúša nazrieť na problém z viacerých strán.“
Prečo ľudia tak ťažko prekonávajú predsudky?
„Lebo majú alebo dedia zlú skúsenosť. Navyše, poctivá práca býva mnohokrát na posmech. Socializmus kedysi pokazil pracovnú morálku, ale demokracia v nás zatiaľ stále utvrdzuje presvedčenie, že keď človek pracuje poctivo a s nasadením, nevyplatí sa mu to tak, ako keď urobí svinstvo alebo niečo ukradne.
Gábor Máté (60)
Foto - Tibor Somogyi
Maďarský herec, režisér, pedagóg riaditeľ budapeštianskeho divadla Katona József Színház. V divadle a filme začínal v 80. rokoch minulého storočia. Má na konte desiatky divadelných a rozhlasových réžií, mnoho divadelných postáv. Účinkoval v mnohých maďarských filmoch, medzi najznámejšie patrí Taxidermia. Je držiteľom mnohých prestížnych ocenení.
