Pri slávnej scéne brutálnej vraždy pod sprchou divákom ani dnes nie je všetko jedno.
Malý Alfréd mal len štyri či päť rokov a nevedel ešte čítať, keď ho otec jedného dňa poslal s lístočkom na policajnú stanicu. Keď si strážnik lístok prečítal, zavrel chlapca na desať minút do cely. Vraj aby vedel, čo sa stane s neposlušnými chlapcami.
Lenže malý Alfréd patril skôr k vzorným deťom, utiahnutým, takým, ktoré radšej všetko pozorujú, ako by sa mali samy do čohokoľvek zapájať. Vôbec netušil, čo vtedy svojmu otcovi vyparatil, a tak nielen v knihe Rozhovory Hitchcock Truffaut na túto historku spomína ako na čosi, čo naňho veľmi silne zapôsobilo.
Okrem toho, že po celý ďalší život mal hrôzu z policajtov, fascinácia strachom sa mu v tvorivých rokoch dospelosti stala obsesiou a zábavou zároveň.
Mágia hrôzy
Stal sa fenomenálnym mágom psychológie strachu, napätia a hrôzy na filmovom plátne. Dokázal sa s emóciami diváka pohrávať ako mačka s myšou, vždy presne vedel, ako vyvolať paniku či des.
Ako zmanipulovať divákovo myslenie, ako ho v upodozrievaní nesprávneho hrdinu zaviesť do slepej uličky a vzápätí vyplašiť či šokovať novým zvratom deja, nečakanou scénkou. Doviesť ho k sympatiám k zločincovi, poskytnúť návnadu a naoko mu prezradiť čosi viac, než vie hrdina na plátne, a potom ho bezmocného ponechať vlastným mylným záverom až po konečnú prekvapivú pointu, ktorá diváka napokon zdecimuje.
Hovorieval, že nie je nič krajšie, než desiť ľudí za peniaze. A to sa mu aj náramne dobre darilo. Alfréd Hitchcock nakrútil jeden zo svojich najpôsobivejších hororov ako šesťdesiatročný v čase, keď už nikomu nemusel dokazovať svoje filmárske kvality.
Postava Normana Batesa poznačila Anthony Perkinsovi celý jeho ďalší profesionálny život.
Bol úspešným režisérom viacerých kasových trhákov, známym tvorcom svojských kriminálok, etablovaným umelcom. No aj tak, či práve preto, od neho filmové štúdiá očakávali skôr to, že sa pomaly stiahne do úzadia dôchodkového veku.
Namiesto toho prišiel s námetom o psychotickom vrahovi. Predlohu našiel v nie príliš úspešnom románe Roberta Blocha, napísanom na základe skutočnej udalosti. Štúdiá sa nápadom nenadchli, naopak, zdal sa im príliš krvavý, surový a za hranicou prijateľného vkusu. Hitchcock však trval na svojom a keď navrhol, že film zafinancuje z vlastného vrecka, napriek všetkému a všetkým sa pustil do nakrúcania. V rozhovore raz povedal, že ho hnala najmä túžba nakrútiť tú nečakanú vraždu pod sprchou.
