Americký film nereprezentuje Hollywood, to je jasné. Je oveľa bohatší, pestrejší zaujímavejší – lenže neviditeľný. Dnes sa v Trenčianskych Tepliciach začína Art Film Fest, kritik DANIEL VADOCKÝ preň pripravil americkú sekciu.
Mávame prehliadky kórejského filmu, bulharského, gruzínskeho. Ale prehliadka americkej kinematografie sa nerobí. Prečo?
„Možno preto, že ju skoro nikto nesleduje. Začiatkom milénia ju zatienil boom ázijských filmov, aj preto, že v nej len zriedka vznikali zaujímavé filmy. Dnes ich je však viac a zaslúžia si pozornosť.“
My Európania dosť ťažko chápeme ázijské filmy. Myslíte si, že s americkým filmom je to ľahšie? Môžeme ho pochopiť, aj keď sme v Amerike nežili?
„Keď som sa venoval Ázii, ľudia sa ma často pýtali, ako sa mi darí chápať súvislosti, z ktorých jej filmy vychádzajú. A je pravda, že niektoré veci som sa prosto musel naučiť. Amerika je však stále západnou kinematografiou, nič výrazne zvláštne v nej nie je, ani v jej nezávislej podobe.“
Američania mali bohatú tradíciu žánrových filmov, ako je to s nimi dnes?
„Je zvláštne, že Hollywood s nimi dlho bojoval – a nakoniec na ne rezignoval. Aby film zarobil, musí mať v sebe prvky rodinného aj ľúbostného príbehu, trileru aj komédie. Len takýto mix môže prilákať ľudí, ktorí by inak nešli na čistý triler alebo na romantickú komédiu. Americký nezávislý film sa však k čistým žánrom vrátil.“
A?
„A nemá s ním problém. Režiséri dokážu nakrútiť nízkorozpočtovú detektívku, čistokrvný horor aj úplne bláznivú komédiu. Vrátili sa k starej forme z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov.“
Chýba teda Hollywoodu americká esencia, keď je v jeho filmových mixoch všetko a zároveň nič?
„Neviem to presne posúdiť, keďže Hollywood až tak nesledujem. Z filmov, ktoré poznám, mám len pocit – že sú nakrútené tak, aby boli bombastické a výsledkom je, že sa z nich vytratila filmová čistota, aj duch filmu ako takého. Dnešný hollywoodsky film beriem ako čistú zábavu.“
Americký film, to je asi taký termín ako európsky film. Čo môže zjednocovať územie, kde je aj Kalifornia, aj Texas?
„Nedá sa uchopiť ako celok, to je fakt. Nezávislý film však zároveň zahŕňa všetko, čo nie je závislé od peňazí štúdií a je vyhradené voči tvorbe, ktorá z nich vychádza. Režiséri a scenáristi sú slobodní, producent im do vízie nezasahuje.“
Má nezávislá tvorba svoje centrum?
„Možno povedať, že je ním New York. Toto mesto s neuveriteľným ruchom ulíc, barov, parkov či diskoték je hybnou silou filmárov. A tiež školy, z ktorých vychádzajú.“
Woody Allen sa tiež vyčlenil zo života v Los Angeles a tvoril v New Yorku. No jeho by ste asi nezávislým filmárom nenazvali, však?
„Kedysi ním bol, ešte v 60. rokoch, keď nakrútil napríklad Zober prachy a vypadni. Vtedy americká nezávislá kinematografia ani neexistovala, zastupovalo ju pár autorov, najmä John Cassavetes. Woody Allen je Newyorčan, respektíve bol, radšej ho však neskúšajme nikam zaradiť, on je značkou sám osebe. S každým filmom vypredá kinosály, čo sa o nezávislých filmoch povedať nedá.“
Ako platforma pre nezávislý film vznikol festival v Sundance. Nie je paradox, že nakoniec sa naň hrnuli i producenti z veľkých štúdií, aby si tam vyhľadávali talenty a zlákali ich na druhú stranu?
„Je. Preto aj vznikol ešte nezávislejší Slamdance a ešte pár iných, ultra nezávislých festivalov. Sundance však poslúžil, štúdiá pochopili, že si veľké mená nemusia vychovávať, že tie sa nájdu samy, a zároveň začali zakladať sesterské spoločnosti na financovanie nezávislých filmov. Samozrejme, tie nie sú úplne nezávislé, ale štúdiá aspoň do ich výsledného tvaru nezasahujú, lebo nemajú záujem na tom, aby zarábali milióny.“
Čím si vás vie americký film získať?
„Nedávno ma potešil aj film Zmrznutá kosť od Debry Granikovej. Nominovali ho na štyri Oscary, súťažila oň aj Jennifer Lawrence v hlavnej úlohe, pritom to nebol žiadny blockbuster. Bol to drsný triler o tom, ako dcéra hľadá v zapadákove svojho otca. Kamera sa od nej takmer nepohne. Je to zásadný prvok filmov, ktoré ja nazývam minimalistické či poetické. Nemusí sa v nich toho veľa udiať, atmosféru určí prvotný konflikt, ktorý sa len pomaly vyvíja. Dôležité je zobrazenie krajiny pomalými pohybmi kamery, čím vzniká vizuálna krása.“
A čo dialógy? Aké sú?
„Je aj taká skupina filmov, ktoré sú až otravne urozprávané a takmer nič sa v nich nestane. Vlastne ani neviem, prečo ich mám rád. Sú označované termínom mumblecore, teda v jadre ukecané, dalo by sa povedať. Je to spôsob, ako sa čo najviac priblížiť skutočnému životu.“
Trendom sú neuhladené dialógy?
„Presne. Predstavte si, že by nás dvoch režisér zatvoril do nejakej miestnosti a povedal by, aby sme sa bavili o čiernom čaji a doviedli to do nejakého vtipného záveru. Mublecore filmy sú väčšinou nakrúcané s amatérskymi hercami, režiséri si na pľac často dovezú vlastnú rodinu, je to čisté, surové, neopracované. Keď sa k tomu pridá talent, môže vzniknúť nádherný film.“
Vy máte ako kritik dosť radikálny vkus, prispôsobili ste svoj výber tomu, aby sa publikum na Art FIlm Feste príliš nezľaklo?
„Do istej miery áno, do istej miery nie. Snažil som sa vytvoriť mix z rôznych filmov, musel som sa však prispôsobiť tomu, že sa ťažko zháňajú, najmä tie najnovšie. Američania sú skostnatení pri napĺňaní plánov a priorít, takže kým si oni stanovia americkú premiéru filmu a podobne, už je dávno po našom termíne. Z tohtoročného Sundance je teda preto v sekcii len jeden film, no ostatné ho výborne dopĺňajú. Predovšetkým tri, vďaka ktorým má celá prehliadka zmysel.“
Ktoré to sú?
„Dočasný domov, Frances Ha a Protichodná farba.“
Je v sekcii aj mublecore?
„Ano, je ním i Nasty Baby od známeho čilského režiséra Sebastiána Silvu. V ňom herci naozaj len kecajú, kecajú, kecajú – ale keďže je to Silva, nakoniec sa aj v ňom niečo musí stať. Silva je zároveň príkladom toho, že aj režisér, ktorý sa do Ameriky len prisťahuje, môže nakrútiť absolútne čistý americký film.“
Keby sme mali čas len na jeden film z vašej prehliadky, ktorý by to mal byť?
„Možno Dočasný domov. Je to klasická dráma, príbeh o opatrovateľke problematických detí. Dojme každého. To by musel mať človek ľadové srdce, aby naňho nezapôsobil. Hoci mojím mierne obľúbenejším filmom je Frances Ha.“
Čím sa mu to podarilo?
„Je to absolútne bláznivá – ani nemôžem povedať, že komédia. Čo je v nej smiešne, je zároveň aj akosi trápne. Rozpráva o dievčati, ktoré je úplne stratené, nevie, kým je, nevie, čo má robiť. Preto utečie – a vzápätí sa vráti, pretože ani tam, kam utieklo, nezistí o nič viac. Je to pekný obraz človeka 21. storočia a stalo sa mi pri ňom to, čo sa mi už málokedy stáva: prekvapil ma. Niekto ho s odporom odmietne, a nikto ho zrejme na prvýkrát ani nepochopí. Festivalového diváka však pravdepodobne dostane.“
