Inscenácia Obeť mala premiéru bez veľkej reklamy a to je škoda. Nie je to len príspevok do intelektuálskej debaty – hrá sa v nej o našich každodenných životoch. V budúcej sezóne sa vráti.
Dať na plagát umučenú ženu visaciu z imaginárneho kríža, to si žiada kus divadelnej odvahy. Nieže by sme sa v umení nestretávali s obrazmi násilia, v tomto prípade však od začiatku cítime, že nepôjde o bezbolestnú krv tečúcu z videohier a akčných trilerov. Cítime a vieme, že táto hra nás môže zabolieť.
Jej autor David Jařab priznáva inšpiráciu knihou Eroticizmus od Georgesa Batailla o láske, sexe a spiritualite. Inscenáciu by sme mohli vnímať aj ako príspevok k diskusii o domácom násilí. Žiadny vládny grant by ju asi nepodporil, pretože sa tento fenomén snaží vysvetliť hĺbkovo, nekorektne, až neprijateľne.
O to pravdivejšie?
Keď sa nepodvádza
„To, čo slúži nášmu uspokojeniu, si nesmie nárokovať náš súcit. Akékoľvek ohľady bránia vyvrcholeniu našej slasti,“ priznáva jeden z diabolských parťákov.
Vecne konštatuje, že najväčšiu rozkoš pociťujeme od tých, ktorí nemajú od nás žiadne požiadavky, nevykazujú „zbytkové prejavy subjektu“. Najpríťažlivejšia žena je žena univerzálna, taká, ktorú možno použiť na všetko. Emancipácia je postavená na hlavu. Žena je predsa principiálne obeťou, ktorá sa uspokojuje tým, že trpí.
Tvorbu Davida Jařaba, ktorý stál okrem iného aj za najlepším obdobím pražského divadla Komedie, sme donedávna spoznávali cez festivalové či hosťujúce produkcie. Je prijemné zistiť, že jeho slovenské inscenácie sú rovnako kvalitné.
Je zážitkom vidieť inscenáciu, ktorá si po celý čas udržuje vlastný rytmus i štýl, v ktorej má svoju funkciu každý záblesk svetla. Je náročná, ale nie prekomplikovaná, netvári sa, nepodvádza.
Rebeka Poláková hrá v kostýmoch Sylvy Zimuly Hanákovej. FOTO – DIVADLOARÉNA
Rebeka Poláková v nej pôsobí ako hviezda z talianskych neorealistických filmov, Richard Stanke i Lukáš Latinák hrajú ako autentickí hollywoodski zloduchovia, bez hereckej maniery. Martinovi Hronskému v pozícii charakterového hrdinu veríme vášeň k mladučkej milenke, ani študentka VŠMU Jana Kovalčíková nepôsobí medzi nimi neskúsená.
Kompaktne pôsobiacemu dielu dáva dokonalú atmosféru hudba Petra Haasa.
Kto sa mstí, ten sa bojí
Inscenácia neponúka len akúsi intelektuálnu debatu, hrá sa o našich praktických životných rozhodnutiach. Na sľub tých, ktorým po pomste túžiaca manželka predala dušu, sa nezabúda. „Nebudete sama. Nebojte sa. Teraz už máte nás,“ hovoria jej tí, na ktorých sa pokúšala preniesť svoju vinu.
Z Obeti cítiť nielen pach síry, ale aj pekelnej obyčajnosti. Každý deň kúpiť mlieko a rožky, každý deň niekoho znásilniť, zabiť...
„Nechcem šokovať, ale spôsobovať intenzívne pocity, povedal David Jařab v rozhovore s prekladateľom a dramaturgom svojho textu Martinom Kubranom. „Neborím, skúmam.“
V nedeľu ju Aréna hrá poslednýkrát v tejto sezóne, v septembri sa Obeť vráti.
