Všetky tri detektívne romány americkej spisovateľky majú zopár spoločných motívov: opisujú život disfunkčných rodín, odohrávajú sa na malebnom americkom vidieku (dve z nich dokonca priamo vo Flynnovej rodnom štáte Missouri) a ich hrdinky nevzbudzujú veľké sympatie.
Možno aj preto Flynnovú podozrievajú kritici z mizogýnie. Akoby svoje ženy nenávidela, veď prečo inak by im vymýšľala hrôzostrašné osudy a trápila ich neriešiteľnými situáciami.
V jednej z jej kníh sledujeme kleptomanku, v druhej nám ponúka vnútorný svet psychopatky a v tretej zas čítame o novinárke, ktorá svoje pocity úzkosti skúša zahnať tým, že si reže kožu.
Chýba jej tetovanie a whisky
Čítanie takýchto príbehov, pochopiteľne, nevzbudzuje v čitateľoch práve najpríjemnejšie pocity. Napriek tomu ich nemožno odložiť, kým sa v nich neodhalí často šokujúca pointa – ktorá nás deprimuje ešte viac.
„Ľudia sú sklamaní, keď nezakladám oheň v miestnosti alebo keď vidia, že nemám tetovanie ani nenosím fľašu whisky,“ vtipkovala Flynnová pre denník Telegraph. Knihy síce píše desivé, sama je však usmiatou štyridsiatničkou so sympatickým prejavom. Novinári sa čudujú, kde sa v nej berie tá temnota.
Gillian Flynn FOTO - The Sunbreak
Jej druhú knihu Temné miesta možno považovať za najslabšiu, hoci je v nej pôsobivá atmosféra. Zlý dojem vyvoláva jej záver, presnejšie, rozuzlenie. Kým v Stratenom dievčati majstrovsky rozohrala hru a prekvapuje v každej kapitole, Temné miesta akoby napísala s lenivou ležérnosťou a predvídateľnosťou.
Kto sa bude cítiť múdrejší
Príbeh Temných miest pôsobí ako klasická detektívka, kde postupne defilujú potenciálni vrahovia. Gillian Flynnová v príbehu neustále zavádza a rozohráva hru s našou pozornosťou, motivuje nás, aby sme si vytvárali vlastné teórie a favorizované závery.
Čitateľ sa môže cítiť trochu múdrejší, ak sa mu rozuzlenie podarí uhádnuť. Lenže pointa Temných miest urobí hlupáka zrejme z väčšiny čitateľov – alebo ich naštve a sklame.
To, že je náročné ho uhádnuť, by nebol hlavný problém. Ten tkvie v tom, že autorka čitateľovi pokazí zážitok. Ak totiž bola atmosféra predchádzajúcich strán v knihe realistická a vychádzala zo zobrazenia chudoby a smutných spoločenských pomerov, tak potom rozuzlenie záhady pripomína svojou nepravdepodobnosťou nejakú paródiu.
Spisovateľ by mal predsa neustále dbať na to, aby jeho náhody aspoň čiastočne odzrkadľovali skutočný život. Lenže rozuzlenie Temných miest pripomína chaos, nad ktorým sa ozýva zlomyseľný smiech samoľúbej autorky.
Filmová adaptácia musela niektoré detaily upraviť, postavám bolo treba darovať hviezdne tváre, ale nerovnováhu medzi prvými tromi štvrtinami deja a tou poslednou, zachytila, bohužiaľ, verne.
