Slávny mexický režisér Guillermo del Toro kedysi povedal, že ak to tvorca myslí úprimne, nesmie sa hanbiť za svoju náklonnosť k žánru. Drží sa toho slovenský producent, režisér a strihač MICHAL KOLLÁR, preto pred pár dňami diskutoval o žánrovom filme na Art Film Feste. Práve dokončuje detektívnu drámu Červený kapitán.
Váš nový film vzniká podľa detektívky Dominika Dána. Je to dobrá predloha?
„Je to najlepšie, čo v oblasti detektívneho žánru máme. Téma je naša, zároveň nie iba vycucaná z prsta. Som Bratislavčan a Dánove knihy na mňa dýchli atmosférou tohto priestoru aj doby. Je v nich špina a pach skutočného mesta, znalosť podsvetia aj typický bratislavský machizmus. Pre niekoho je možno komický, ale je pravdivý a náš.“
Aký máte k detektívnemu žánru vzťah?
„Milujem žánrový film, predovšetkým triler, mojím vzorom je kniha Rozhovory Hitchcock – Truffaut. Mal som ju roky požičanú z knižnice, až mi ju nakoniec dali zaplatiť a mám ju dodnes. Keď som mal osemnásť a prišli prvé digitálne kamery, jednu poloamatérsku mi mama po mnohých prosbách a cirkusoch kúpila.“
Ladislav Chudík opäť v žánrovom filme z dôb československej minulosti.
Foto - Peter Korček
A hneď ste šli na krvák?
„Nakrútil som kriminálny triler – trojdielny seriál Blava o mladých ľuďoch a policajtoch. Mala ho vysielať Markíza a zohnal som na to aj trochu peňazí. Nakoniec to odvysielala dnes už neexistujúca VTV. Keď som narazil na Dominika Dána, bolo to znovuobjavenie, návrat k pôvodnému plánu tieto typy filmov točiť. S malou výhodou: už bolo každému jasné, prečo má zmysel zaoberať sa touto látkou. Až ma obviňovali z vypočítavosti točiť bestseller.“
Jeden film na motívy Dánových kníh – o únose prezidentovho syna – sa už nakrúcal, no stále nie je na svete. Nemuseli ste ho presviedčať, aby do toho šiel?
„Prvýkrát sme sa stretli len tri mesiace po tom, čo podpísal zmluvu na spomenutý projekt. Myslím, že mu to zdvihlo náladu a právom aj sebavedomie. Hneď som mu začal rozšifrovávať ulice, na ktorých sa dej jeho knižky odohráva a väčšinou som sa aj trafil. Vravím mu, pán Dán, neviem vám to opísať, ale tomu, čo píšete, skutočne rozumiem. Úprimne som mu hovoril, že by film podľa jeho knihy mal nakrúcať človek, ktorý má Bratislavu rád.“
Poľský herec Maciej Stuhr stvárni mladého detektíva Krauza, hlavného hrdinu Dánových kníh.
Foto - Červený kapitán
Čiže vy?
„Nech to znie aj arogantne, považoval som jeho tému za svoju a zároveň som sa na to cítil. Hoci jeho práva nie sú lacné, mal som pocit, že k tomuto filmu som vždy smeroval. Veď už ako študent som si fotil bratislavské miesta do scenárov, ktoré som si vtedy písal. Napríklad nábrežie Dunaja, kde teraz stojí Eurovea. Boli to práve roky 1998 - 2000. Negatívy z týchto fotografií sme naskenovali a používame ich v Kapitánovi na triky.“
Aké triky?
„Vykresľujú dobové exterié〜ry. To by som neskromne nazval dlhodobou prípravou. Inak, zasadenie do Československa a Bratislavy 90. rokov, teda unikátneho miesta a času, je to, čo momentálne zaujíma zahraničných distribútorov a agentov. Za hranicami tieto reálie nepoznajú a práve žánrový obal im môže historický kontext stráviteľne priblížiť.“
A čo kvalita príbehu?
„Okrem čistokrvnosti ma pritiahol dotykom s históriou, v ktorej vznikol reálny morálny škandál. Hlavnými aktérmi boli cirkev verzus štát a ich dosť fascinujúca spolupráca v absolútne organickom československom prostredí, v dejinných súvislostiach. To sú silné veci, vďaka nim nemusíte len komerčne rozmýšľať napríklad o tom, akého českého herca obsadiť, aby to malo efekt.“
Tajomný Vladimír Obšil. Foto - Červený kapitán
Bolo náročné vytvoriť vo filme Bratislavu spred dvadsiatich rokov?
„Je to obrovská postprodukcia, ktorá si aj vyžiadala veľa peňazí, a pritom je tá práca v podstate neviditeľná. Vyčarovať iba vtedajšie mestské autobusy – bordové Ikarusy, bolo takmer nemožné. Bratislavský dopravný podnik nemá už ani jeden takýto kus. Existuje iba modrý. Takže sme ich nakrútili v Prahe a potom digitálne vkladali do obrazu. Hoci nám Staré Mesto vychádzalo v ústrety, nakrúcanie bolo vo všeobecnosti náročné. Chceli sme, napríklad, spustiť fontánu, čo sa ukázalo ako veľká komplikácia, akoby to nikto nikdy nerobil. A starú bratislavskú vlakovú stanicu sme napokon nakrútili v Tepliciach. Najviac sa jej podobá.“
Ako ste s predlohou pracovali?
„Príbeh je z roku 1992, pol roka pred rozpadom Československa, a spája niekoľko skutočných udalostí. Vykopali mŕtvolu kostolníka a ako pitva ukáže, bol pred smrťou mučený a je teda predpoklad, že išlo o vraždu. Mladý detektív Krauz, hlavný hrdina Dánových kníh, sa púšťa do pátrania, čoskoro sa objaví stopa, že v prípade môže byť zapletená bývalá ŠtB a vysokí cirkevní hodnostári. V pôvodnej predlohe sa niesla aj linka templárskeho pokladu. Tú sme vyhodili, lebo príliš pripomínala Da Vinciho kód, hoci autor sa ním určite neinšpiroval, keďže obe knihy u nás vyšli v tom istom roku. Pre mnohých to boli tie najzaujímavejšie pasáže, ale je to trochu zradné zdanie.“
Prečo?
„V trileri by to zastavilo dej. Nehovoriac o tom, že by tak hrozil céčkový odvar Da Vinciho kódu, za ktorý by sa nám mohli oprávnene smiať. Našťastie, kniha má dosť zaujímavého materiálu na vybudovanie konzistentného a, dúfam, že aj pútavého filmu. Našu adaptáciu by som prirovnal k prerozprávaniu deja dobrému kamarátovi na pive: použijem len tie najpútavejšie pasáže a zasadím si ich do poradia tak, aby poslucháč napätím ani nedýchal.“
Michal Kollár s filmovým štábom. Foto - Anna Smoroňová
Nebije sa vo vás niekedy režisér a producent?
„Myslím, že nie. V istom období som si začal viac všímať pri práci sám seba, či som to stále ja. Keď mám byť pod niečím podpísaný, tak nech som s tým stotožnený, aj keby to nemalo vyjsť. To by mohla byť cesta, ako sa toho nebáť. V tom je pre mňa veľkým vzorom aj Mexičan Guillermo del Toro, režisér oscarového Faunovho labyrintu. Šesť rokov prosil národný fond, aby podporil jeho poetický horor Cronos. Napokon s ním vyhral všetky národné ceny a sekciu v Cannes. Je unikátny tým, že robí kvalitné žánrové filmy, ktoré bavia ľudí a majú intelektuálny až spirituálny presah. A to do jeho tvorby patria i komiksové hollywoodske veľkofilmy ako Blade a Hellboy. Roky si v telefóne nosím jeho rozhovor, kde hovorí, že tvorca – ak to myslí úprimne – sa nesmie hanbiť za svoju nájklonnosť k žánru. A už vôbec ju pod tlakom okolia ironizovať. To je ako mať z niečoho erekciu a nahlas sa na tom smiať.“
Prečo máte pocit, že okolie o žánrovom filme pochybuje?
„Hovorím za seba – asi pred desiatimi rokmi som si uvedomil hroznú vec: váš film nikto nepotrebuje. To v škole neučia. A mali by. Nikto ho nepotrebuje v čase nápadu, písania, zháňania peňazí, nakrúcania, uvedenia do distribúcie. Teda procesu, ktorý v priemere zaberie tri až šesť rokov života. Je to dennodenné 'nie' a 'máme lepšie'.“
Čo vás drží pri produkcii?
„Filmová produkcia nie je výroba chirurgických potrieb, ktoré sú jednoznačne potrebné a drahé, pričom nikto nespochybňuje ich význam. Napriek tomu si nemyslím, že peniaze sa do filmu neoplatí investovať, ako to šalamúnsky vraví Carlo Ponti. Mám opačný názor – prečo by ľudia mali chodiť do kina, kupovať si drahé lístky, k tomu koly a popkorn, ak ja nie som ochotný v istej miere riskovať v mene toho, čo chcem povedať a ukázať?“
Žánrový film čaká na dôveru
Marek Majeský v Kandidátovi.
Slovenskí filmári debatovali na Art Film Feste, aký film si zaslúži podporu a divákov.
TRENČIANSKE TEPLICE, BRATISLAVA. Pred necelými dvomi rokmi prišiel do kín Kandidát, duchaplná komédia s trilerovou atmosférou. Slovenskí diváci by takých filmov asi chceli viac, ale slovenskí tvorcovia tvrdia, že to nie je také ľahké. Hovorili o tom na diskusii, ktorú zorganizoval Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach.
„Nedôvera k žánrovým filmom je u nás veľká, Audiovizuálny fond takéto projekty nepodporuje,“ hovorí Michal Kollár, ktorý práve nakrúca Červeného kapitána podľa detektívky Dominika Dána. A Peter Nágel, riaditeľ Art Film Festu, s tým súhlasil. „Môžem potvrdiť, tiež sedávam v komisiách, keď o podpore rozhodujú. Nedôvera k týmto filmom pokračuje.“
Producent Rudolf Biermann si myslí, že cestou pre žánrový film je nakrúcať ho lacno, s istou podporou fondu, je však skeptický. „Tej podpory sa nedočkáme, pretože fond dáva prednosť výpovedi.“
Myslel tým zrejme sociálne drámy, ktoré mali v posledných rokoch úspech na svetových festivaloch, do kín však prilákali len veľmi málo ľudí.
Scenáristovi Marekovi Leščákovi táto debata pripomína debatu z 90. rokov, keď sa režiséri rozhodli, že treba nakrúcať veľkofilmy o národných hrdinoch a mysleli si, že to priláka ľudí do kina. „Rozprávajme sa radšej o dobrých a zlých filmoch,“ hovorí. „Vďaka fondu sa situácia vo filme trochu stabilizovala, počkajme ešte, o chvíľu sa prejaví aj jeho pestrosť.“
Kristína Kúdelová
Autor: kk
