Bestseller Stehlík a jeho plánovaná filmová adaptácia by mohli vzbudzovať nedôveru. Aj najväčší skeptici však knihu po prečítaní zatvoria v povznesenom stave duše.
Donna Tartt začala písať už ako osemnásťročná a najprv jej vyšli knihy Tajný príbeh a Malý kamarát. Za tretí román Stehlík získala v roku 2014 Pulitzerovu cenu a časopis Time ju zaradil medzi sto najvplyvnejších ľudí.
Rozprávačom Stehlíka je Theo, rekapituluje svoj život, ktorý sa zdramatizoval, keď mal 13 rokov. Pri bombovom atentáte v Metropolitnom múzeu v New Yorku zahynula jeho matka. Theo sa dezorientovaný vypotácal z ruín. So sebou si nesie obraz, pred ktorým vo chvíli výbuchu stál.
Stehlík od holandského majstra bol odvtedy jeho tajomstvom, mostom k minulosti aj metaforou osudu.
Trauma a terapia
Thea verejnosť ľutuje, vníma ako obeť. Jeho otec, nezodpovedný alkoholik, je preč a starí rodičia mu prejavili na diaľku iba formálnu sústrasť. Sociálka ho nakoniec umiestnila do zámožnej rodiny jeho spolužiaka – v ich dome vládnu dobré spôsoby, v ich mene sa však nepatrí ukazovať city a lásku.
Theo sa spriatelí s Hobiem, kultivovaným láskyplným mužom, ktorý opravuje starožitný nábytok. Posttraumatická terapia má nádej na úspech. Ďalšie roky Theovho života sú sériou zmien, šialených zvratov a nových kontextov, na scéne sa zjaví aj excentrický spolužiak Boris s pôvodom vo východnej Európe. Theo sa rýchlo naučí chľastať a tíšiť spomienky v drogách.
Po otcovej smrti sa ako úplná sirota vracia do New Yorku. Stáva sa šikovným obchodníkom so starožitnosťami. A stále myslí na Stehlíka. Ten, predmet policajného pátrania, nakoniec spôsobuje bláznivý kriminálny záver knihy.
Čitateľ sa v nej ocitne v Amsterdame, vo svete podvodov s umením i starožitnosťami, v obklopení po rusky hovoriacich chlapov s tetovaním z väzenia.
Čo robiť, keď je život katastrofa
Keď si takto v skratke prečítate Theov príbeh, nepôsobí veľmi dôveryhodne. Donna Tartt však po niekoľkých stranách ukazuje čitateľovi, že sa musí pripraviť na kvalitnú literárnu porciu. Stehlík nie je exhibíciou nevkusného sentimentu.
Autorka píše suverénne. Jej obrazy vyrážajú dych, a, našťastie, nepokazil ich ani výrazovo bohatý a invenčný slovenský preklad.
Ide o – odpusťte, ak to znie zveličene – charakter ľudského osudu, zmysel bolesti a strát, veľkorysosť, ktorú musíme popri zlyhaniach a bláznovstvách prejaviť. Voči sebe aj zvyšku sveta.
Tarttová na posledných stranách odchádza z príbehu a ponúka vlastnú interpretáciu Stehlíka. Theo je stelesnením „záblesku čírej inakosti, pri ktorej človek kvitne, rozvíja sa stále ďalej a ďalej.“ Nehrozí falošný optimizmus. „Pravda je taká, že život je katastrofa. Niet vyslobodenia, niet odvolania, niet nijakých reparátov, dopredu niet inej cesty ako cez starnutie a straty, a niet iného úniku, než je smrť.“
Stehlík zo vzácneho obrazu je metaforou ľudských čŕt. Dôstojnosť a zraniteľnosť. Jeden väzeň sa pozerá na druhého.
