Dáma v zlatom
Kino tip
Maria Altmanová zo zámožnej židovskej rodiny v poslednej chvíli utiekla pred nacistami z Viedne do Ameriky. Po desaťročiach chce bojovať o zhabaný majetok. Najmä o umelecké diela, ktoré si po vojne prisvojil rakúsky štát. Predovšetkým o portrét milovanej tety Adele: Dámu v zlatom Gustava Klimta.
Rakúsko ho považuje za národný klenot a nemieni sa ho vzdať. Adele chce, aby ju zastupoval mladý, neskúsený, nie veľmi úspešný potomok viedenského hudobného skladateľa, právnik Randy Schönberg. Proces sa stane dôležitým precedensom a oboch ich zmení.
Film sa tak veľmi ponáša na úspešnú Philomenu Stephena Frearsa s Judi Denchovou a Stevom Cooganom, že by mohol byť jej prerozprávaním. Len mu chýba emocionálna hĺbka, univerzálne vyznenie, charaktery nie sú také plastické, prepracované a atmosféra je nejasná.
Hoci scény z právnickej práce tvoria iba menšiu časť filmu, britský režisér Simon Curtis využíva divácky vďačný žáner justičnej drámy, najmä jeho zjednodušenia a stereotypy vo výstavbe príbehu, rozprávaní aj pri vykresľovaní postáv.
Na druhej strane opakuje spôsob oživovania minulosti a jej prelínania so súčasnosťou, s ktorým prišiel Titanic, lenže bez strhujúceho Cameronovho rozprávačského majstrovstva a vizuálnej rozšafnosti.
Obraz je strohý a opisný, ako keby určený na malé obrazovky, a nie veľké plátna kín. Helen Mirren, herečka mimoriadnych kvalít, sa pod Curtisovým vedením nevymyká štandardu a nedáva nám veľa možností sympatizovať s postavou. Chladnejší a nezaujímavejší je právnik Ryana Reynoldsa a trestuhodne zostáva nevyužitá postava rakúskeho novinára, ktorého hrá Daniel Brühl. Katie Holmes, Elizabeth McGovern a Moritz Bleibtreu vo filme pôsobia len ako známe mená.
Zlo nepochybne treba pomenovať jasne a zrozumiteľne. No slabinou celého filmu je plytká tézovitosť, prvoplánovosť a manipulácia s faktami. S čierno-bielou optikou odsudzuje nacizmus, najmä ten rakúsky. Naznačuje, že Rakúsko dodnes stojí na neodčinených, často nepriznaných vojnových krivdách. Vykresľuje ho ako krajinu úlisných právnikov, politikov i umenovedcov, s nefungujúcou justíciou a zlou vymožiteľnosťou práva.
Zato v USA sa to len hemží altruistickými milými starými dámami a mladými advokátmi, ktorým nejde o nič iné, len nezištne bez nároku na akýkoľvek zisk naprávať krivdy. Aj to príbehu podľa skutočných udalostí uberá na pútavosti i nástojčivosti.
Hoci nejde o jednoznačnú prehru, smútok z nevyužitých možností je silnejší ako divácky pôžitok.
Polnoc v Paríži
Film + 18.10
To boli kedysi krásne časy! tvrdia ľudia 21. storočia. S nostalgiou spomínajú na začiatok dvadsiateho storočia a ani im nenapadne, že vtedy sa hovorilo to isté. La belle époque! To bol život!
Woody Allen si pre svoju komédiu Polnoc v Paríži vymyslel hrdinu, ktorého by z celoživotného pocitu nenaplnenosti nevyslobodilo nikdy a nič. V akomkoľvek období by sa narodil, vždy by sa v ňom cítil neprimerane a myslel si, že niekoľko desaťročí predtým by sa cítil šťastnejší a tvorivo výkonnejší.
Ako priemerný hollywoodsky scenárista a nedocenený debutujúci spisovateľ hľadá inšpiráciu vo Francúzsku. Cez deň absolvuje povinné prechádzky po historických monumentoch a v noci vyráža do nočného mesta sám, optimistický, že pri mesačnom svite nájde potrebnú inšpiráciu. Keď tu zrazu pri ňom zastane auto a v ňom sú Hemmingway, Dalí, Buňuel... Kam ho zavedie, keď nastúpi? Na to má múdry Woody Allen celkom zaujímavú odpoveď.
Autor: kk
