Na krásnom modrom Dunaji
Kino Lumiere, Bratislava 18.15
Toto je náš svet? Toto je náš nový život? Toto nám priniesla revolúcia? Keď v roku 1994 prišiel do kín film Na krásnom modrom Dunaji, veľa ľudí bolo zhrozených. Predstavovali si, že umelecká sloboda so sebou prinesie prevratné umelecká diela, a zrazu šok. Film Štefana Semjana pôsobil ako pravý opak a zhmotňoval všetko, čo by sa dalo zhrnúť jedným jediným slovom: úpadok.
Juraj Johanides, Maroš Kramár a Ady Hajdu v ňom hrajú troch kamarátov, ktorí sa tvária, že ukradli obraz Andyho Warhola, ťahajú za nos policajtov aj prípadných záujemcov, popritom sa flákajú a robia kopu ďalších, nezmyselných vecí. Slovenskí diváci nemali s takým príbehom ani s takou drzo ležérnou formou žiadne skúsenosti, a čo je horšie, nemali na ňu ani chuť.
„Slováci sú konzervatívni diváci, nevyhovovala im filmová reč, aká sa v ňom použila," hovorí producent filmu Milan Stráňava. „Neniesol odkaz na filmovú tradíciu šesťdesiatych rokov a tým nemal šancu u kritikov. Dostali sme sa s ním do odbornej literatúry, ale s tým, že takto film nemá vyzerať. A to bolo náhodou sympatické, že nás publikovali."
Prešli však roky a dnes aj tí, čo proti Dunaju ostro vystupovali, uznávajú, že boli k nemu nespravodliví. V kinematografii je jedna disciplína, do ktorej by sme mohli započítať nadhľad a reflexiu súčasnosti, a tá dodnes robí mnohým filmárom starosti. Keď sa o taký film pokúšajú, vnášajú doň umelé a vykonštruované prvky.
Semjanovi a jeho tvorivému tímu sa presne toto podarilo. V roku 1994 to však ľudia nepochopili, pretože film nechceli ani riadne počúvať, ani vidieť. Nemali záujem zúčastniť sa na jazde raným bratislavským kapitalizmom, ktorý sa do našich slovenských životov vrútil rýchlejšie, ako sme sa v nových časoch vôbec stihli zorientovať.
Dodnes je film Na krásnom modrom Dunaji jediným filmovým záznamom tých divokých a zvláštnych čias. Postupom času mu pribudli fanúšikovia, a tí si nakoniec vyžiadali, aby konečne vyšiel aj na DVD.
Ľubo Burg + Pjoni hrajú skladby od Aliho Ibn Rachida
KONCERT / Slovenský rozhlas, Mýtna, Bratislava 20.00
Posledný utorok v mesiaci tradične patrí koncertu v budove Slovenského rozhlasu. Piesne legendárnej prešovskej kapely Ali Ibn Rachid tentoraz zahrá jej vodca, okrem iného aj herec z divadla SkRAT Ľubo Burgr.
V osemdesiatych rokoch ich prirovnávali za originálnu hudbu a vtipné texty k všestrannému americkému gitaristovi Frankovi Zappovi – recenzentom sa páčil ich debutový album, ktorý bol známy aj obalom so súperiacimi hokejistami.
Jej členovia sa však rozpŕchli po čase do rôznych končín sveta a rôznych iných projektov – veď Burgra napríklad môžete počuť aj v zostave Požoň Sentimentál. Na koncerte v Slovenskom rozhlase ho doplní ešte Pjoni, ten starým skladbám dodá elektronický nádych.
Vstup do sály je možný iba do naplnenia kapacity sály (120 miest) a je voľný. Ak sa aj náhodou dnu nedostanete, koncert bude naživo odvysielaný na vlnách Rádia_FM.
Fabrizio Paterlini
KONCERT/ Veľké koncertné štúdio SRo, Bratislava, 19.30
Festival Dolce Vitaj zmenil náladu Bratislavy, stopy Talianska boli viditeľné a lahodné. Posledný deň bude špeciálny, bodku za festivalom totiž spraví jeden z najlepších talianskych skladateľov a klaviristov Fabrizio Paterlini, ktorý predstavuje novú generáciu talianskych umelcov.
Hudba z Apeninského polostrova je podľa neho vo výbornej kondícii a teší sa aj medzinárodnej obľube. „Práve pri koncertovaní v zahraničí máme možnosť si uvedomiť, že naše talianske umenie je veľmi oceňované a vyhľadávané,“ podotkol klavirista.
Paterliniho kompozície, v ktorých cítiť jemný vplyv jeho obľúbeného rocku a elektronickej hudby, dokazujú, že slová sú niekedy zbytočné. Stačí sa len započúvať do klavírnych tónov a pocítiť čaro okamihu a zimomriavky na celom tele. „Nikto z nás nepíše, aby sa o to potom nepodelil s ostatnými. Intimita a energia, ktoré sprevádzajú živé vystúpenia, sú skutočne ôsmou notou,“ dodal Paterlini.
Špeciálne pre Bratislavu dokonca napísal novú skladbu, ktorá zaznie na večernom koncerte.
Autor: mh, mog
