Jeden z najobľúbenejších slovenských umelcov zomrel vo veku 91 rokov. Nedávno ešte nakrúcal. Ladislav Chudík zvládal tragické aj komické roly, slovenčinu aj češtinu, divadlo, televíziu aj film. A v Bratislave mal ženský fanklub.
Keď pred siedmimi rokmi vznikol o Ladislavovi Chudíkovi dokumentárny film, mnohí boli asi prekvapení. Vážny herec, ktorý po desaťročia zosobňoval zodpovednosť a neomylnosť, bol vlastne veselý a vtipný človek.
V obľúbenom seriáli Nemocnica na okraji mesta sa za celý čas usmial dokopy možno trikrát, pred kamerou režiséra Patrika Lančariča sa však najmä smial. Zo seba, zo svojho povolania aj zo sveta, ktorý naňho čakal, keď z divadla a filmových štúdií vyšiel do ulíc.
Vyžaroval silu
Ladislav Chudík zomrel vo veku 91 rokov. Že väčšinu jeho hereckej kariéry naplnili seriózne úlohy, nebola náhoda. Dostával, čo vyžaroval. Režisér Matej Mináč s ním v roku 1999 nakrúcal film Všetci moji blízki. Vybral mu úlohu pátra a už len sledoval, ako na pľaci pracuje premýšľavý, inteligentný človek, ktorý vyvoláva prirodzený rešpekt.
„Bol som vtedy šťastný a sám sebe som gratuloval, že som si ho do filmu vybral,“ hovorí Mináč. „Neviem, či by aj z niekoho iného vyžarovala taká presvedčivosť a sila. Nech uchopil akýkoľvek text, presvedčil vás, že to, čo hovorí, si ozaj myslí. Nie je to niečo medzi nebom a zemou?“
Do sveta divadelného a filmového herectva vstúpil Chudík ako milovník poézie a slovenského jazyka vôbec. Dramaturg Martin Porubjak hovoril, že bol sugestívny dramatický herec, skvelý komik aj groteskný komediant, a preto bolo prirodzené, že po vojne sa jeho kariéra bleskovo rozbehla.
V Slovenskom národnom divadle, kde pôsobil šesťdesiatšesť rokov, mal veľké úlohy v Skrotení zlej ženy, Bratoch Karamazovovcoch alebo v Žobráckej opere.
Vo filme sa preslávil ako kapitán Dabač v rovnomennom filme Paľa Bielika, Stanislav Barabáš ho zavolal do Piesne o sivom holubovi a jeho „didaktický zjav“ poslúžil Otakarovi Vávrovi, keď potreboval Komenského do filmu Putovanie Jana Amosa.
Ešte príde do kina
Keďže Chudíkove postoje neboli sterilné ani komfortné (v roku 1968 emigroval do Viedne a zostal tam tri mesiace), režiséri sa mohli spoľahnúť na to, že s ním môžu zísť do hlbín ľudských charakterov a polemizovať s ním o tom, čo je morálne.
V roku 2006 s ním Jan Hřebejk nakrútil Kawasakiho ruže a urobil z neho bývalého eštebáka - za čo potom dostal Českého leva a pripomeňme, že v našich kinách sa ešte ukáže v detektívke Michala Kollára Červený kapitán, kde si zahral nejednoznačnú postavu kňaza.
Keď Ladislav Chudík vlani oslavoval deväťdesiatku, jeho mladšia kolegyňa Petra Polnišová spomínala, že je to mimoriadne láskavý a elegantný pán a že má charizmu, ktorú si v obchode nekúpiš. „Taká stará škola,“ povedala.
Pritom jeho herectvo bolo mimoriadne moderné, nepotreboval byť zbytočne dramatický, aby bol expresívny.
Krásavec z korza
Veľmi rada ho fotila Zuzana Mináčová, bola medzi prvými, kto z neho mohol robiť „hviezdu“.
Keď sme sa na Ladislava Chudíka pýtali jej, ako prvé jej prišlo na um: Bol najkrajší na korze. „Jeho klady sú všeobecne známe. Je to výborný herec, recitátor s nádhernou slovenčinou aj češtinou. Ale nechajme to, to vám porozpráva každý."
"Ja vám chcem povedať, že Ladislav Chudík bol aj jedným z najkrajších mužov, akých som kedy poznala. Vtedy sa to ešte nevolalo fanklub, ale viete, o čom hovorím. Mal skupinu obdivovateliek, ktoré naňho chodili na korzo striehnuť. Pravdepodobne sa mu to aj páčilo, ale nikdy to na sebe nedával znať.“
Kanady nikdy nemal, ale hokejový denník si písal
Ladislav Chudík nebol len herec, ale aj veľký hokejový fanúšik. O majstrovstvách sveta si viedol záznamy.
Mohol by prijať akékoľvek filmové postavy a mohol by sa preobliecť do akýchkoľvek divadelných kostýmov – Ladislav Chudík zostane v pamäti väčšiny Slovákov a Čechov ako primár Sova. Seriál Nemocnica na okraji mesta sa na televízne obrazovky od roku 1977 dostal častejšie ako ktorýkoľvek iný jeho film.
Plakal s Demitrom
Ladislav Chudík mal pritom ešte jednu životnú úlohu. Bol veľkým hokejovým fanúšikom a slovenským hokejistom zostával verný, aj keď sa im nedarilo. Z majstrovstiev sveta si písal denník a emotívne prežíval víťazstvá aj prehry. Keď sa v roku 2011 po nevydarenom šampionáte v Bratislave lúčil Pavol Demitra, aj si s ním trochu poplakal.
„Priznať to musím, bolo mi veľmi smutno, že sme neprešli ani do štvrťfinále,“ hovoril. „Šport má človeku ponúknuť životodarnú silu a ak sa mu to nepodarí, tak sme schudobnení pod oblohou.“
Ako divadelník Chudík vyznával československú spoluprácu, vravel, že neslobodno stratiť partnera, s ktorým sme žili a máme vytvorené hlboké väzby. A taký postoj udžiaval aj vtedy, keď celú krajinu prepadával ošiaľ z toho, či slovenskí hokejisti porazia českých, alebo zase nie.
Takže keď Slováci vypadli, drukoval vraj Fínom a Čechom. „Medailu som im závidel, ale rozhodne bolo viac tých, čo Čechov podporovali.“
Vypískať Rusko?
Ladislav Chudík v detstve túžil po kanadách. Nikdy ich nedostal, ani vtedy, keď ako gymnazista chodil na klzisko v Kremnici a trénoval. Riadny výstroj teda nemal, ale športovcom bol. Keď slovenskí diváci na majstrovstvách sveta vypískali Rusko, povedal: „Toto by sa nemalo stávať. Slováci vždy prijali toho, kto zaklopal, otvorili mu dvere a nachovali ho. Toto nesmie odísť z našich pováh, to musí byť naše dobro, nemôžeme stratiť tento náš morálny kredit.“
(Kristína Kúdelová, zu)
