Prijal misiu, že ručnú formu animácie treba udržať pri živote. Publikum aj kritika sa mu za to odmenili, s filmami Tajomstvo Kellsu a Pieseň mora mal úspech na celom svete. Denníku SME už írsky režisér Tomm Moore povedal aj to, čo nakrúti ďalej.
Váš príbeh Pieseň mora je o tuleních vílach. Ako vám to napadlo?
„Boli sme na dovolenke na západnom pobreží Írska a na jednej pláži sa nám naskytol príšerný obraz: ležalo na nej množstvo mŕtvych tuleňov. Pýtali sme sa ženy, ktorá nám prenajala chatrč, čo sa stalo, a ona nám objasnila, že ich zabili rybári. Ich motívy boli rôzne – vinili tulene z problémov s lovom rýb a niektorí boli poverčiví. Možno verili na príbehy o selkies (tuleních vílach, pozn. red.), že predstavujú mŕtve duše. Na ten hrozný obraz na pláži som nevedel zabudnúť a začal som o ňom hlbšie premýšľať.“
Začali ste teda skúmať írsky folklór?
„Prečítal som si knihu Ľudia mora, ktorá je kolekciou príbehov z dvadsiatych rokov minulého storočia, sú v nej povery naprieč pobrežiami. Uvedomil som si, že dnes by tým mýtom už nikto neveril, a preto som sa ich snažil trochu prispôsobiť, ale zároveň zachytiť prepojenosť s prírodou a okolím. Mimoriadne ma inšpiroval aj rozprávač Eddie Lanaghan – zaujímavé na ňom je to, že príbehy nepíše, on ich skôr rozpráva. Tvrdí, že ostávajú nažive iba vtedy, keď sa ústne šíria. Nemusia sa teda zachovať v presnom znení, je prirodzené, že sa menia.“
Pieseň mora je síce film pre deti, ale má veľa strašidelných a smutných scén.
„Možno je príliš strašidelný pre dospelých, ale ideálny pre deti. Moja manželka učí v základnej škole. Kým sme štyri roky pripravovali príbeh Piesne mora, každú jeho verziu sme ukazovali deťom a zaznamenávali, na ktoré časti filmu reagujú. Boli cieľovým publikom filmu.“
Ako reagovali na prvú scénu, keď vo filme umrie deťom mama?
„Myslím si, že jej úplne nerozumeli – nie tak, ako dospelí. Pre detských divákov to bol skôr tajomný moment, kým dospelí mu rozumeli až príliš dobre. Keď som bol malý, miloval som film E. T. Vtedy som nerozumel jeho tragickej stránke, tú som vnímal vtedy len okrajovo, dôležité pre mňa bolo dobrodružstvo. Moja mama však plakala.“
Podobne tragický úvod ako v Piesni mora nájdeme aj v Hľadá sa Nemo.
„Presne, niečo podobné sa stane aj v Bambi.“
Aké príbehy ste mali rád vy, keď ste boli malý?
„Nečítal som žiadne mýty, zaujímali ma skôr americké komiksy. Írske legendy ma fascinovali, až keď som bol starší a začal som ich vnímať ako súčasť svojej identity.“
A keď ste boli ešte menší? Aké príbehy vám čítali rodičia?
„To ste ma prekvapili – ešte sa ma to nikto nespýtal. Moji rodičia si rozprávky vymýšľali – mama nás napríklad strašila príbehom o nohe, ktorá sa zjavovala na ulici. Bola taká presvedčivá, že mnohých v rodine tým oklamala.“
Budete sa írskymi mýtmi inšpirovať aj v ďalších filmoch?
„Pripravujem ešte jeden podobný film – volá sa Wolfwalkers. Je zo sedemnásteho storočia, keď sa tradovali príbehy o takzvaných vlkoch z Ossory – boli to obyvatelia jedného kráľovstva a tí sa dokázali premeniť na zvieratá. Svätý Patrik ich preklial, pretože nechceli prejsť na kresťanskú vieru a vždy, keď si ľahli spať, z nich vyliezali vlci. Chcel som túto legendu zasadiť do čias občianskej vojny, vtedy totiž Oliver Cromwell vyhlásil, že aby sa zjednotila krajina, musia sa pozabíjať všetci írski vlci. Vymyslel som teda príbeh, kde chlapec s otcom prídu s týmto poslaním do opustenej írskej krajiny a zisťujú, že vlci sú vlastne ľudia.“
Vytvorili ste už aj dve komiksové knihy.
„Áno, o živote svätého Patrika, ale ja som ich iba ilustroval. Čo sa však komiksov týka, trh je v Írsku veľmi malý a ak by som v budúcnosti mal nejaký napísať, tak skôr pre Spojené štáty.“
Prečo sú kresby vo vašich filmoch také symetrické a s čistými tvarmi?
„Ten štýl sme vytvorili pre môj prvý film Tajomstvo Kellsu, kde sme sa inšpirovali starými írskymi manuskriptmi. V Piesni mora sme sa snažili, aby ten štýl kresby bol ešte jemnejší – aby pripomínal vodové farby.“
Na Fest Anči ste spomínali, že ste počas výroby Piesne mora navštívili Pixar, aby vám dali rady.
„Išiel som síce po radu, ale v skutočnosti som sa s tvorcami z Pixaru a Dreamworks iba skamarátil. Boli fascinovaní úsilím, že vytvárame celovečerný animák za tak málo peňazí – oni svoje filmy vyrábajú za stovky miliónov. Mimochodom, nikdy ma nelákalo spraviť 3D animovaný film, vždy som totiž rád kreslil. V roku 1995 som nastúpil na vysokú školu, práve vtedy vyšiel aj prvý diel Toy Story a to bol čas na rozhodnutie, ktorým smerom sa vybrať. Niektorí chceli preskúmať tento nový druh animácie a ostatní prijali misiu udržať ručnú formu nažive. Všimnite si napríklad, ako veľmi populárny je seriál Adventure Time alebo Steven Universe – myslím si, že Cartoon Network sa snaží prinášať niečo nové, iné ako hollywoodske filmy, a dokázať, že aj ručná animácia môže byť masovo obľúbená.“
Keby k vám prišiel John Lasseter a ponúkol vám niekoľko miliónov, aby ste nakrútili u Disneyho 3D animovaný film, odmietli by ste?
„Je to príliš hypotetická otázka a dúfam, že by som odmietol. Ale v Pixare nás skôr povzbudzovali, nech pokračujeme v tom, čo robíme.“
Neoľutovali ste teda rozhodnutie ostať pri ručnej animácii?
„Iba finančne. Ale v skutočnosti nezáleží na druhu animácie, záleží na tom, ako ten štýl podporí príbeh – ten je totiž prvoradý.“
