Román je v tomto prípade hádam až príliš silné slovo. Čierna s strieborná pôsobí ako útla novela. V príbehu spisovateľa Paola Giordana je však všetko dôležité.
Bezmenný rozprávač v ňom spomína na pani A. Do rodinného života mu vstúpila vo chvíli, keď jeho manželka Nora čakala prvé dieťa. Pani A. bola spočiatku slúžkou a opatrovateľkou, až postupne sa stala oporou, dôverníčkou a zázračným anjelom pre malého Emanueleho.
Na prvý pohľad to nebola nijaká výnimočná žena, skôr iba obyčajná vdova. Jednoduchá a občas neznesiteľne lakomá. Nora si o nej dokonca myslí, že je „skľučujúca, a najmä taká pedantná“!
Za svojím mužom smúti tak, že moderná, emancipovaná dvojica manželov ju vníma ako symbol tradičnej rodiny, istoty a bezpečia. Keď im raz pani A. odriekne svoju pomoc, pretože má neutíchajúci kašeľ, všetci spozornejú. Zlú predtuchu najprv ohlási exotický vták na záhrade (taký vraj nosí smrť), a neskôr sa sama potvrdí.
Začína sa príbeh zomierania, falošných nádejí, márnej liečby a odchádzajúcej energie.
Osamelosť vo dvojici
O zomieraní pani A. píše Paolo bez falše. Odolal pokušeniu prichutiť bolestný proces hrdinstvom a vytrvalou láskavosťou, ktorou si zomierajúci vyslúžia rešpekt okolia. Pani A. zomiera autenticky. Vo chvíli, keď ju navštívi v sprievode rodičov jej malý obľúbenec Emanuele, neodpovedá na jeho otázky a úsmevy, už je len sama so sebou.
Sústreďuje sa na odchod, ktorému musí ustúpiť aj čestná povinnosť byť dobráckou náhradnou babičkou.
Zdá sa, že táto osoba naozaj žila, že bola súčasťou spisovateľovho detstva a preto teraz v knihe Čierna a strieborná vznikol jej literárny pomník. Súbežne s odchodom pani A. – najprv z rodiny, potom zo života – sa však dejú aj iné veci. Harmónia mladého vedca a jeho unavenej manželky sa rozpadáva.
Príliš rýchlo si začínajú uvedomovať osamelosť vo dvojici a nepochopiteľnú podráždenosť jedného voči druhému.
Hoci sa nič dramatické sa nedeje, vo vzduchu krúžia okrem vtákov smrti aj vtáky odcudzenia a nepriateľstva. Paolo Giordano sa znovu ukazuje v najlepšej forme majstra emocionality a sugestívnosti, a nepotrebuje na to veľa viet.
Svoju farbu nezmeníme
Mladý taliansky prozaik debutoval úspešnou knihou Osamelosť prvočísel (dočkala sa aj sfilmovania). V druhom románe Ľudské telo (vlani ho vydal Slovart) experimentoval, v príbehu o talianskej bojovej jednotke v Afganistane sa venoval ohrozeniu sveta. V Čiernej a striebornej sa vracia k ohrozeniam, ktoré nepočuť.
Vzduchom nelietajú guľky a teroristi sú ďaleko. Zostáva človek so svojou zraniteľnosťou a rozochvený. Ľudia nezomierajú dobrodružne, ale všedne. Nálože sú skryté v strede životov a dokonca i uprostred vzťahov, ktoré kedysi pôsobili tak bezpečne.
Giordano dúfal, že telesné tekutiny (od čias Galenosa charakterizujú ľudské povahy) sa pomaly zmiešajú a nadobudnú novú ušľachtilú farbu. „Mýlil som sa. Život sa niekedy stiahne ako lievik a z emulzie počiatočnej telesnej tekutiny sa usadzujú vrstvy,“ píše. Bremeno ľudskej povahy si neuľahčíme, ak sa ju pokúsime rozriediť v spoločnom živote s druhým.
