„Keď prišiel Ladislav Chudík do Národného divadla, málokto predpokladal, že z neho vyrastie taká hviezda. Ním totiž do divadla vstúpil iný, dovtedy zriedkavý typ herectva,“ tvrdí kritik Vladimír Štefko.
Dnes napoludnie sa s ním bude verejnosť lúčiť v historickej budove ako s jedným z najobľúbenejších slovenských hercov a zároveň aj veľkým vzorom mnohých mladších kolegov.
Nehral, bol
Ladislav Chudík sa nesnažil prevteľovať do divadelných charakterov, naopak, hľadal v nich samého seba. Ladislav Chudík nehral, bol. Na scéne aj mimo nej. V čase, keď začínal, pôsobila jeho herecká „normálnosť“ a striedmosť zvláštne. Nekopíroval dobový štýl herectva. Naopak, on udával trendy, ako sa v Slovenskom národnom divadle bude hrať.
V hre Arthura Millera Po páde o živote s Marilyn Monroe. Na snímke s Vierou Strniskovou. Foto: Archív SND
„Ak sa o ňom dnes hovorí ako o kniežati herectva, je to práve vďaka jeho priekopníctvu, vďaka tomu, že doň vniesol reálny tón,“ hovorí Ľubica Krénová, autorka jeho monografie. „Bol civilný, konkrétny, autentický. Študentom vravieval: Ak sa pes správa prirodzene, je psou povinnosťou správať sa prirodzene,“ dodáva.
Práve pre jeho nedostatok teatrálnosti ho mala rada aj kamera. Okrem primára Sovu v televíznom seriáli zahral takmer štyristo filmových postáv.
Taký dobrý ako Annie Girardot
Pri dnešnej rozlúčke sa iste spomenie, čím všetkým Ladislav Chudík na divadelných scénach bol. Pritom jednoduchšie by asi bolo vymenovať, čím všetkým nebol.
