Režisér MATEJ MINÁČ, syn fotografky Zuzany Mináčovej, nakrútil o Nicholasovi Wintonovi dokument Nicholas G. Winton - Sila ľudskosti, ktorý získal v roku 2002 cenu International Emmy Award za najlepší dokumentárny film. V roku 2011 nakrútil spolu s Patrikom Paššom ďalší „wintonovský“ dokument - Nickyho rodina. Na začiatku bol však Mináčov hraný film Všichni moji blízcí. V ňom prvý raz so scenáristom Jiřím Hubačom priblížil divákom postavu Nicholasa Wintona. Keď naňho spomína, často o ňom hovorí v prítomnom čase.
Ako na vás Nicholas Winton zapôsobil?
„Obrátil mi život hore nohami. Bol šťastné dieťa. Jeho príbeh je taký fascinujúci, že to pre mňa bola veľká zodpovednosť spracovať ho tak, aby to bolo dobré. Vlastne ma aj profesijne naštartoval. Musel som sa veľmi snažiť a učiť, ako sa robia emócie, ako sa rozpráva veľký príbeh. A aj ľudsky ma to veľmi obohatilo. Inšpiroval ma k tomu, že sa netreba nikdy ničoho báť. Všetko sa dá uskutočniť, keď je to rozumné - čo je pre film veľmi dobrá príprava.
Dať dohromady film býva veľký problém. A čo je fascinujúce na Nickym - všetci ho tak voláme - má takú teóriu, že: Nesmie prejsť ani hodina, počas ktorej by ste sa nezasmiali. On bol v podstate zabávač. Každému rozprával vtipy, mal suchý britský humor. V pamäti sa mi vynorili obrázky s ním a nikdy ho nevidím inak ako šialene usmiateho. Mal teóriu, že humor nie je soľou, ale podstatou života, že bez humoru nemôže človek nič veľké urobiť.“
Hoci išlo o vážnu tému, váš film o ňom vôbec nie je smutný, má v sebe neuveriteľný optimizmus.
„Lebo to je on. Pomenovali tu v Prahe po ňom jednu základnú školu. Pozvali ho a pýtali sa, čo si o tom myslí. Povedal: No neviem, či ste urobili dobre, lebo viete, ja ešte môžem niečo vyviesť. Teraz budem musieť kvôli vám až do smrti sekať dobrotu, lebo nemôžete školu stále premenovávať. Nevedel povedať jednu vetu normálne, obyčajnú, bez humoru. A bude chýbať po celom svete, lebo mal veľkú rodinu, tých 6000 ľudí, ktorí tvoria rodiny zachránených, to je dosť veľa.“
Sir Nicholas Winton. FOTO SITA/AP
Veľakrát ste sa stretli, kým ste začali nakrúcať?
„To bolo tak. Robil som film Všichni moji blízcí - sú to vlastne spomienky mojej mamy na detstvo. Teraz práve prezentujem v Karlových Varoch film Očami fotografky, o čare fotografie, a je to dokumentárny film o nej. So scenáristom Jirkom Hubačom sme vtedy hľadali niečo, čo by bolo pozitívne, aby to nebolo také strašidelné.
Našiel som príbeh Nicholasa Wintona, s tým, že som vôbec nevedel, že je ešte nažive. Historický materiál. A ako som pátral, tak ma úplne ohúrilo, že nielen žije, ale má aj telefón, a tak som sa mu ohlásil. On je typický britský gentleman, ale bol pevne rozhodnutý, že o príbehu záchrany detí rozprávať nebude, pretože o tom celý život nerozprával a nepovažoval to za dôležité.“
