Vraví sa, že svetská sláva, poľná tráva, no tá, ktorú si užil Ivan Palúch, sa na trávu premenila veľmi rýchlo. Zo žiaru svetových reflektorov odchádzal v sedemdesiatych rokoch postupne do zabudnutia, až sa napokon naňho celkom zabudlo. Režimu sa nepáčil. Jednak pre kritiku invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, jednak pre sympatie k Západu, ku ktorému ho viazali osobné kontakty. A tak sa postupne z obrazovky nenápadne vytratil. Z najobsadzovanejšieho herca sa stal najneobsadzovanejší, z herca hlavných rolí herec epizódnych až komparzných roličiek.
Nevšedný zjav, príťažlivá tvár
„Ako sa hovorí v hereckých kruhoch, bol schopný zahrať aj cestovný poriadok, alebo len tak pohnúť hlavou a vrhnúť pohľad, v ktorom bolo všetko bez toho, aby bol nad tým veľmi morfondíroval,“ povedala o ňom Magda Vášaryová, s ktorou sa objavil vo Vláčilovej Markéte Lazarovej alebo v medzinárodne ocenenej Kachlíkovej rozprávke Princ Bajaja.
Herec Karol Čálik ho zas pri prvom stretnutí, keď ich zoznámil Ivan Krajíček, ošacoval takto: "Nevšedný zjav, príťažlivá tvár, prirodzené vystupovanie, úprimný až nákazlivý smiech, výrazne dobrácke, šibalské oči. Oči, o ktorých som nevedel, že budú neskôr jeho najväčším hendikepom v jeho rozbiehajúcej sa výnimočnej hereckej kariére." Ivan Palúch totiž trpel šeroslepotou.
Chlapec zo stredného Slovenska, narodený za slovenského štátu, sa riadením osudu napokon ocitol na pražskom Barrandove. Významný český režisér František Vláčil zavítal do prešovského divadla, kde ho videl hrať Shakespearovho Romea. V roku 1967 pozval Palúcha na kamerové skúšky do Prahy pre svoj film Markéta Lazarová, nakrútený podľa Vančurovho románu. Bol to najdrahší československý film 60. rokov, v 90. rokoch vyhlásený kritikmi za najvýznamnejší film storočia v histórii českej kinematografie.
A musel to byť osud, lebo Palúchovo účinkovanie vo vidieckych divadlách bola skôr z núdze cnosť. Pre šerosleptou štúdium herectva zanechal. Tvrdil, že mu to odporučil ročníkový vedúci Július Pántik, ktorý sa mu vraj za to neskôr ospravedlnil. Jeho hendikep sa v tmavom divadelnom zákulisí ukázal ako výhoda, mal vycvičený zrak.
Lovestory so Girardotkou
Herečka Hana Meličková vraj o ňom povedala, že nevie, čo na ňom tie baby vidia, aj tá Giarardotka. Vraj sa robil milý a tichý, ale v skutočnosti bol „koťuha“ a pri nakrúcaní vždy nejakej herečke niečo „nabulíkal“. No nazvala ho skrytým talentom. V roku 1969 obsadil Palúcha uznávaný juhoslovanský režisér Aleksandar Petrović do filmu Bice skoro propast sveta, v češtine Brzy bude konec světa. Partnerkou sa mu v ňom stala francúzska filmová hviezda Annie Girardotová. Povrávalo sa, že vzťah medzi nimi bol viac ako priateľský, Palúch priznával minimálne vrúcne priateľstvo.
„My sme sa mali veľmi radi. Obrovsky. Naše zoznámenie bolo ako z románu. Priletel som do Belehradu a Petrovič so mnou hneď skúšal kostým. Povedali, aby som zostal, že mi príde partnerka, že tiež ju oblečú do kostýmu a že režisér nás chce spolu vidieť. V tej krásnej šatni bolo sofa, kde som sa pohodil a zaspal som, veď ráno som priletel z Prahy. Naraz ma niekto hladká. Prebudil som sa a počujem, že „Iv, Iv“. Otvorím oči a videl som tie nádherné čierne oči s kilometrovými mihalnicami nad sebou. To ma Annie budila,“ povedal pred siedmimi rokmi v rozhovore pre TV Oko.
Znie to skoro ako námet na romantický film. Ívove listy „Aničke“ zhabala ŠtB. Stretli sa po novembri 89 na Slovensku, nechápala, prečo jej nepísal. Tancovali spolu, no už boli neboli mladí. „Spýtal som sa jej: „Ako žiješ teraz?“ Povedala: „Žijem úplne sama, s dcérou, s vnučkou a so služobníctvom.“ Neskôr bojovala s Alzheimerom, on sa zas často sťažoval, že má najnižší dôchodok na svete. Keď hral v Búrlivom víne, už bol za zenitom.
Cesta do raja
Pri divadle sa motal už ako dieťa, otec bol spoluzakladateľom súboru Detvan. Mama pochádzala z českej podnikateľskej rodiny Špačkov, ktorej kedysi patril hrad Kokořín. V roku 1969 sa ocitol ešte v jednom filme spolu s európskymi hviezdami, bol to Michael Kohlhaas – Der Rebell, snímka známeho nemeckého režiséra Volkera Schlöndorffa, ktorý režíroval kultový Plechový bubienok. Mohli sme ho, doslova iba zazrieť, v trezorovom filme Ucho Karla Kachyňu, v malej úlohe eštébáka.
S hlavnou predstaviteľkou z Ucha Jiřinou Bohdalovou ho vraj spájalo priateľstvo, tvrdil, že jej robil bútľavú vŕbu, keď sa rozchádzala z Radoslavom Brzobohatým. Šancu dostal aj v Ťapákovom Pachovi, hybskom zbojníkovi, ten si ho vraj vydupal na ústrednom výbore strany aspoň pre postavy partizánov.
V Adamovi Šangalovi (1972) sa mu ešte ušla hlavná postava, a väčšiu úlohu si naposledy zahral v Demeterovoch v roku 1976, kde boli hlavnými protagonistami Magda Vášaryová a Ladislav Chudík. A s Chudíkom takmer naraz odišli do hereckého neba. V deň, keď Chudíka pochovali, Palúch náhle zomrel, asi mesiac po 75. narodeninách. Niektorí tvrdili, že sa už iba chvastal a žil zo spomienok. Možno pri spomínaní mnohé prifarbil – o motýliku, ktorý mu v kasíne v Cannes daroval Omar Sharif, o dekolte Sophie Lorrenovej, o tom, ako mu Havel vo vinohradskom divadle ako kulisák chodil po pivo a po salámu.
No mladší kolegovia si ho vážili. Veď ktorý slovenský herec sa mohol pochváliť, že kráčal po červenom koberci v Cannes? „Ja som jediný,“ vyhlasoval. Zo zarasteného lúzra, ktorý sa z kasína v Cannes presunul do zariadení nižšej cenovej skupiny v Banskej Bystrici, sa pri nakrúcaní v štúdiu vedel premeniť na svetového elegána v smokingu a v lakovkách.
Babička princovi Bajajovi hovorí, že cesta do pekla vedie priamo, podľa toho ju ľahko spozná, ale cesta do raja je iná. Osud sa azda postaral o to, aby Palúchova životná cesta bola dostatočne kľukatá.
