Kto dnes číta Romboid? Známy literárny časopis bude mať päťdesiat rokov a stále sa snaží držať si úroveň. Niektorí ľudia však majú pocit, že nárok stať sa spisovateľom im dáva členstvo v spisovateľskej organizácii. O tom, ako sa v takomto duchu oslavuje, rozpráva zatiaľ posledný šéfredaktor Romboidu RADOSLAV PASSIA.
Chystáte sa oslavovať?
„Žiadne veľké oslavy nebudú. K histórii časopisu sa vraciame špecializovanou rubrikou, v ktorej vyťahujeme zaujímavé, aj kontroverzné veci z nášho redakčného archívu a možno urobíme prezentácie časopisu podobne ako vlani. Pripravujeme dvojčíslo 5–6, keďže mesačnú periodicitu nie sme už dlhšie schopní udržať. Časopis v tejto chvíli melie z posledného. Ako šéfredaktor som sa so svojimi spolupracovníkmi dohodol, že to potiahneme do konca roka a stačilo.“
Skladáte vedenie. O akej zodpovednosti sa môžeme rozprávať?
„Žijeme tu v pomeroch ako za čias národného obrodenia, čiže žiadajú sa profesionálne výkony v amatérskych podmienkach. Základom práce v redakcii bol doposiaľ nezáujem vydavateľa. A svojvôľa ministerských komisií, ktoré rozhodujú o podpore jednotlivých časopisov.“
Aké dotácie má Romboid?
„Ministerstvo kultúry už niekoľko rokov znižuje dotáciu, pričom samotná Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, ktorá Romboid vydáva, prestala časopis akokoľvek podporovať. Dáva mu iba povinnú spoluúčasť z grantu, čiže päť percent. Keď som v roku 2010 nastupoval do funkcie, dostali sme dotáciu 45-tisíc eur, plus šéfredaktor ako jediný zamestnanec bol platený zvlášť. Tento rok sme dostali 29-tisíc, v čom sú náklady aj na plat šéfredaktora. Za tejto situácie sa už nedá udržať periodicita desať čísel ročne, ako to bolo pôvodne, nehovoriac o honorároch.“
Vraj sú aj iné dôvody, prečo odchádzate.
„Jeden dôvod je priamy, vyslovený radou asociácie. Jej podpredsedovia boli na stretnutí s ministrom kultúry, kde okrem toho, že sa vyjadrovali k jej minulému predsedovi Ľubovi Belákovi, spomenuli aj Romboid. V správe z tohto stretnutia, ktorú pripravil jeden z podpredsedov, sa objavilo, že ide o úzko skupinový akademický časopis a že s ním majú iné plány. Toto neprofesionálne vyhlásenie bolo to pre nás ako pre redakciu prekvapujúce o to viac, že prišlo od zástupcu Obce spisovateľov Slovenska. Väčšina jej členov u nás zhodou okolností publikuje. To mi len potvrdilo moje dlhodobé pozorovanie, že vedenie asociácie a spolkov v nej združených často nezaujímajú ani vlastní členovia.“
Aký dosah má asociácia na Romboid?
„O časopis sa v zásade zaujímala iba vtedy, keď chcela vyvinúť tlak, že sa tam má publikovať niečo iné, než sa publikuje. Nebol to tlak, ktorý by sa nedal zvládnuť, preto mal časopis stále reálnu slobodu. Na druhej strane, hlasy členov jednotlivých spisovateľských organizácií v poslednom období zosilneli a smerovanie Romboidu sa začalo verejne tematizovať.“
Prečo?
„Niektorí členovia majú pocit, že členstvo im dáva nárok stať sa spisovateľom a prekročiť hranicu kvality, teda že majú automaticky nárok na publikačný priestor. Takto tento časopis nemôže fungovať, stáva sa iba bulletinom nejakého spolku.“
Webová stránka časopisu istý čas nefungovala, čo údajne tiež súviselo s bývalým predsedom Ľubom Belákom. Čo sa presne stalo?
„Už ako odvolaný predseda, zrušil moje prístupové práva na webovú stránku časopisu. Previedol ju na svoj server, zmenil grafiku a začal ju upravovať po svojom. Zároveň zrušil archív od roku 2006, ktorý sme prácne budovali. Bola to jedna z našich hlavných myšlienok. Keďže nemáme peniaze na vybudovanie kvalitného webu, chceli sme archív zrekonštruovať čo najhlbšie do minulosti aspoň vo forme pdf. Zničil mnoho hodín práce.“
S akou predstavou ste do Romboidu pred piatimi rokmi prichádzali?
„Predo mnou časopis viedol Ivan Štrpka. Vždy bol zameraný široko generačne, tematicky aj z hľadiska základných prístupov k literatúre. Oproti iným literárnym časopisom, ktoré sú väčšinou vyhranené esteticky, ideologicky alebo skupinovo, sa v ňom názory mohli pretínať a smeroval vždy k diskusii. V rámci koncepcie, ktorú som na konkurze predložil, som to všetko rešpektoval, pričom som sa chcel viac sústrediť na strednú a mladšiu generáciu autorov, posilniť literárno-kritickú časť a kultúrnu publicistiku. Vznikli autorské stĺpčeky, dali sme dôraz aj na súčasné výtvarné umenie a konfrontačné témy.“
Vyvíjalo sa to sľubne?
„Pôvodne som riešil obsahovú stránku, ale čoraz viac bolo treba sledovať ekonomické a administratívne problémy. To je nad limit jedného človeka, pričom z pohľadu odmeňovania sa dá hovoriť skôr o koníčku než o serióznom džobe. Okrem toho sú, samozrejme, problémy okolo distribúcie, ktoré vydavateľ nerieši a hanbou je zabezpečenie redakcie. Pracujem z vlastnej obývačky.“
Dostali by ste vyššie dotácie, keby ste vyhoveli tlakom asociácie?
„Všetci vedia, že fungujú grantové komisie. Komisia pre kultúrne časopisy udeľuje dotácie nekompetentne, bez ohľadu na akékoľvek kritériá. Sprvu som si myslel, že zohľadňuje nejaké zlepšenia, ale opak je pravda, prebieha veľmi silný lobing, pričom ministerskí úradníci sa stále môžu ohradiť, že sa to deje nezávisle od nich. Je to stratégia likvidácie. To hovorím ako odborník, literárny vedec, táto vec sa týka viacerých časopisov, má teda systémový charakter.“
Na ministerstve vzniká fond na podporu umenia, nepomohlo by to?
„Bohužiaľ, mám pocit, že staré pomery sa len preklopia do nového dotačného systému. Kiež by to tak nebolo.“
Foto - Gabriela Magová
Akú hodnotu má takto žijúci literárny časopis?
„Ekonomickú žiadnu, ale stále má kultúrno-historickú hodnotu. Sú tu rôzne literárne časopisy rôznej kvality, ale ani jeden nie je takto široko zameraný. Som presvedčený, že Romboid je pre veľkú časť literárnej scény potrebný. No dnes by som ani svojmu nepriateľovi neradil, aby sa na post jeho šéfredaktora hlásil.“
Ako závisí úroveň časopisu od prestíže štátnej organizácie, ktorá ho vydáva?
„Prestíž asociácie roky trpela, vždy si ju všimli jedine v súvislosti s kauzami – v roku 2013 problém s defraudáciou, padali trestné oznámenia a ani sa o tom nehovorí. Potom kauza predaj spisovateľskej budovy, nedávno kauza falošný predseda. Za posledné roky bolo treba naozaj ukazovať, že síce nás vydáva asociácia, ale mentálne s ľuďmi z nej nemáme nič spoločné. Je to tvrdé a nie správne, lebo ľudia by mali byť na seba lepšie naladení. No nejde to.“
