Hudbu Björk dnes skúmajú vedci aj filozofi. Ako ju však vidí ona sama? Originálna islandská speváčka o tom hovorila v elektronickom rozhovore, ktorý pre SME zabezpečil portál Wegart.
Váš album Vulnicura bol mimoriadne osobný. Je to pre umelca výhodou, keď sa pre niečo také v procese tvorby rozhodne?
„Bolo to podobné ako pri každom inom albume – aj tento mal niektoré pasáže silnejšie a niektoré zas slabšie. Zo všetkých ostatných však vynikal tým, že bol najpsychologickejším, hoci to je iba jedna jeho stránka, jeden jeho uhol. Myslím si, že hudba, v ktorej sa dotýkame psychológie, sa dnes trochu preceňuje, práve tým, že ju ľudia považujú za intímnu. Mne sa zdá, že čisto inštrumentálne skladby často lepšie komunikujú s ľudskými zmyslami ako texty piesní.“
Pomohlo vám písanie týchto pesničiek pri prekonávaní rozchodu? Chceli ste s svojou hudbou pomôcť tým, čo majú rovnaký zážitok?
„Mám pocit, že hudba, ktorú som skomponovala, bola jediným východiskom. Inak by som tvoriť v tom okamihu nedokázala. Je možné, že niektorí hudobníci robia podobné nahrávky úmyselne. Ja som však nemala na výber – vytvorila som to, čo som vedela. A jediný spôsob, ako sa vyjadriť, bol tento.“
Na konci nahrávky nie je jasné, či ste dospeli k odpusteniu. Ako ste sa k nemu postavili, ako ste nad ním uvažovali?
„Pravdou je, že len prvých šesť pesničiek som venovala rozchodu, zoradila som ich aj v chronologickom poradí. Posledné tri pesničky sú už úvahou nad úplne inými témami. Spievam v nich napríklad o operácii hrdla, mojej mame alebo súfizme (súhrnné označenie pre islamskú mystiku, pozn. red.).“
Pri nahrávaní ste spolupracovali so zaujímavým producentom Alejandrom Arcom. Aká to bola skúsenosť? Čo vniesol do vašej hudby?
„Moja spolupráca s Alejandrom bola čarovná. Myslím, že najdôležitejšia vec, akú sme si mohli odovzdať, bola dôvera, aby sme mohli niečo dokončiť.“
Na Pohodu prichádzate nielen ako hviezda hudobnej scény, ale aj ako umelkyňa so zaujímavou hereckou kariérou. Ešte sa k hraniu vo filmoch vrátite, alebo to už považujete za uzavretú kapitolu?
„Som veľmi rada, že mám hudbu. Vyjadrujem sa najmä cez ňu, je to médium, ktoré ku mne bolo veľmi štedré. Taktiež oceňujem demokratickú rovinu popovej hudby – to, že nemá hierarchiu, pevne ustanovené pravidlá.“
Nedávno vám celú výstavu venovalo newyorské múzeum moderného umenia MOMA. Kritikom sa nepáčila – viete, čo v nej považovali za problém?
„Neviem to posúdiť. Dokážem sledovať, čo sa deje v hudobnom svete, ale myslím si, že výstava sa aj páčila – hlavne ľuďom z hudobného a technologického prostredia. Tí, ktorí sa orientovali na konceptuálne umenie, tí boli väčšinou sklamaní. Najviac som sa na výstave sústredila na nový prvok – zvukovú miestnosť na motívy novej skladby Black Lake. Mám pocit, že tá mala u návštevníkoch úspech, a skôr tá retrospektívna rovina bola problematické, že vyvolávala zmiešané pocity. V tomto prípade som však bola skôr subjektom a na vine je teda kurátor.“
Kritikom sa však páčila vaša kniha. Ak by ste mali zhrnúť vašu pestrú kariéru, čo ste sa z nej naučili a čo ešte od nej môžeme čakať?
„Pripomínam, že aj kniha bola výsledkom spolupráce. Medzi kurátorom, mnou a vydavateľstvom M/M. Ja som hlavne pomáhala muzikológom vysvetliť svoju hudbu, keďže veda a filozofia si s umením často nerozumejú.“
Ako budú vyzerať vaše vystúpenia na Pohode a Colours of Ostrava? Budú to rovnaké koncerty?
„Budem hrať skladby z Vulnicury aj niektoré staršie. Koncerty budú mať podobný setlist. Rada však improvizujem, vždy podľa toho, ako sa budem cítiť ja a ako publikum. Hudobníci, s ktorými budem vystupovať, sa volajú Haxan Cloak, Manu Delago a The Heritage Orchestra.“
