Koncom 70. rokov sa profesor Juraj Fazekaš stretol na Kube so svetoznámym hudobníkom LEOM BROUWEROM. Gitarista mu venoval niektoré skladby a Slovák o Kubáncovi v roku 1973 zasa vyrobil dokument, ktorý odvysielala Československá televízia. Originály jeho rukopisov, ktoré mu daroval, neskôr zdedil profesorov žiak Eugen Prochác. Keďže aj on túžil spoznať človeka, ktorého meno nesie niekoľko skupín, orchestrov i festivalov, pozval ho, aby sa stal lektorom na Štiavnických letných kurzoch, ktoré vedie. Neskôr sa k Prochácovi pridal Martin Krajčo a pozval Brouwera aj na Mertzov festival v Bratislave.
Pochádzate z Kuby, no podarilo sa vám študovať v Spojených štátoch v časoch studenej vojny. Aké to bolo?
Bolo to vlastne krátko pred kubánskou krízou. Najhrozivejšie na tom období bolo, že existencia diktátorov v Latinskej Amerike sa vždy spájala so smrťou mladých. Kubánsky vodca Batista mal napríklad pravidlo, že každý deň musel umrieť aspoň jeden mladík vo veku od 16 do 25, aby sa ho obyvatelia viac báli.
Štipendium, ktoré ste získali, dostal aj slávny minimalista Morton Feldman. Začínali ste spolu?
Nie úplne. Štipendium som získal na newyorskej Juilliardovej škole. Až o mnoho rokov neskôr som sa s Feldmanom stretol, keď sme obaja získali pozvanie od nemeckej akadémie. Ocitol som sa v spoločnosti ešte ďalších významných osobností ako John Cage, Sylvano Busotti, Karlheinz Stockhausen či Toru Takemitsu. Bol to pre mňa nádherný okamih, pretože všetci boli starší, mali okolo päťdesiat, šesťdesiat rokov a ja iba tridsať.
Aj na kubánskom ministerstve kultúry to bolo príjemné? Pracovali ste tam ako poradca.
Politici sa veľmi nezaujímajú o kultúru, to sú ľudia, ktorí majú mnoho poradcov a prijímajú zodpovednosť za rozhodnutia, na ktorých sa dohodnú. Čiže ako poradca som bol zodpovedný za to, ak vláda nič nerobila, pretože som navrhoval, aké zmeny v zákonoch by mala prijať. Niektoré sa podarilo presadiť, iné nie. Na druhej strane, bol som iba jedným z mnohých poradcov.
Čo sa napríklad nepodarilo prijať?
Nie všetky druhy hudby mohli byť kedysi na Kube odvysielané v televízii a rádiu – ako napríklad džez, považovali ho za symbol americkej kultúry. Navrhol som teda vláde, nech ich oslobodia. Potom, ako som to navrhol, ma koncom šesťdesiatych rokov vyhodili a dokonca na štyri roky zakázali aj moju hudbu.
Čo ste vtedy robili?
Hral som po celej Európe a stále som skladal novú hudbu, aj keď ju v mojej domovskej krajine nehrali.
Ste jednou z najdôležitejších umeleckých osobností Kuby. Ospravedlnil sa vám štát niekedy za tie štyri roky?
Nie, nemyslím si.
A máte pocit, že kubánski umelci sú teraz slobodní?
Áno, absolútne. Je veľa umelcov, ktorí sú proti komunizmu, sú aj takí, čo sú za.
