Článok pokračuje pod video reklamou
Hoci pripomína Podpaľačku i Carrie Stephena Kinga, Byzantium (2012) Neila Jordana a tiež švédsky film Nech vojde ten pravý (2008), celovečerný debut dánskeho filmára Jonasa Alexandra Arnbyho si sotva zaslúži označenie „horor“. Je skôr veľmi artovým spracovaním ani nie príbehu, ale len motívu blízkeho hororom a ešte viac drsným rozprávkam, severským legendám a bájam.
Dej nie je podstatný
Kým v horore je príbeh dôležitý, v minimalisticky poňatej snímke na ňom nezáleží. Dá sa zhrnúť zopár slovami: devätnásťročná Marie zdedila po matke vlkolačiu kliatbu, čo sa veľmi nepáči ostatným obyvateľom rybárskeho mestečka.
Lekár injekciami udržiava matku v stálej otupenosti a rovnakú „terapiu“ navrhuje aj Marii. Dievča však nechce vegetovať upútané na invalidný vozík, ale žiť naplno, nech to znamená čo chce. Práve nastúpila do zamestnania v továrni na spracovanie rýb a zblížila sa s jedným z kolegov.
Ostatní ju šikanujú, maskujú tým však iba svoj strach. Vo chvíľach, keď v Marii prevládne zviera, nedokáže kontrolovať krvilačnosť, takže jej adolescentná vzbura nadobúda svojráznu formu.
Film nerieši otázky Prečo? Ako? Odkiaľ? Kam? Namiesto toho sa opája hrami svetla, efektne melancholickým šerosvitom, fantastickými oblakmi letiacimi nad skalnatou pustatinou a drsnými tvárami domorodcov na kraji sveta, kde sa život zastavil, niet sa o čo usilovať, niet kam smerovať.
Dospievanie je horor
Neplatia tu žiadne hororové pravidlá a zákonitosti. Nekoná sa žiadne rafinované stupňovanie hrôzy, nijaké preľaknutia. Všetko sa deje pomaly, s ospanlivou osudovou neodvratnosťou. Hoci občas prebleskne náznak zaujímavo spletitých vzťahov a charakterov, postavy sú iba letmo načrtnuté figúry.
Interakcie medzi nimi zostávajú len sledom priamych podnetov a odoziev. Absenciu napätia podporuje chlad, odmeranosť i odstup medzi plátnom a divákom. Autor nás nechce vtiahnuť do príbehu ani do rozjatrených emócií mladej ženy, ktorá zisťuje pravdu o svojich predkoch i o sebe samej a – ako každý mladý človek, musí sa s touto pravdou vyrovnať, naučiť sa s ňou žiť.
Rozhodujúce záverečné scény na lodi uprostred vĺn však kladú viac otáznikov ako uspokojivých odpovedí.
Skôr ľútosť ako strach
Netradičný severský horor nedodržiava ani žánrové stereotypy: mĺkva submisívna a prevažne pasívna Marie rozhodne nie je ukážkou tradičnej krásy a jej obete si takmer bez výnimky zaslúžia svoj údel. Dievčina si nepamätá čo vystrája vo zvieracej podobe a aj keď sa o tom dozvie, nijako mimoriadne ju to netrápi.
Väčšinou pôsobí ako úplne odovzdaná osudu. Niet tu žiadnych nečakaných zvratov ani prekvapivých point. Sonia Suhl hrá svoju útlu hrdinku presvedčivo, s istým šarmom, ale s mrazivým chladom, bez snahy získať divácke sympatie.
Namiesto toho sa ťaživá depresívna dráma s fantastickými prvkami spolieha na vyspelosť publika, ktoré dokáže prostú kostru pôsobivých obrazov doplniť a dotvoriť vlastnými emóciami a významami, dodať jej zmysel.
Je to niečo iné, ako to, a čo sme vo filmovom horore zvyknutí? Určite. Ale – je to lepšie?
Miloš Ščepka
Keď zvieratá snívajú (Dánsko 2014)
Når dyrene drømmer
84 minút.
Scenár: Rasmus Birch. Réžia: Jonas Alexander Arnby. Kamera: Niels Thastum. Strih: Peter Brandt. Hudba: Mikkel Hess. Účinkujú: Sonia Suhl, Lars Mikkelsen, Sonja Richter, Jakob Oftebro, Stig Hoffmeyer, Mads Riisom, Esben Dalgaard Andersen, Gustav Dyekjær Giese, Benjamin Boe Rasmussen, Tina Gylling Mortensen a ďalší.
Slovenská premiéra 9. júla 2015
