. Jej partnermi sú Franco Nero, Gérard Depardieu, Vanessa Redgrave, Alessandro Gassmann. Pred niekoľkými mesiacmi stála pred kamerou v Prahe pri nakrúcaní talianskej televíznej verzie anglického bestselleru Citadella. Týždeň po posedných pražských klapkách už hrala v Ríme v psychologickom filme „Ten, kto sa pozerá". V Ríme nemá rada január a február. Síce tam nemrzne, ale byty vykurujú zle. Nie ako v Martine, kde žije jej rodina. Barbora Bobuľová je však už piaty rok herečkou Talianov.
Kto vás podporoval v tom, aby ste sa stali herečkou?
Otec. V prvom ročníku som herectvo chcela nechať a prestúpiť na pedagogiku. Otec však rezolútne zasiahol. Nepripustil, aby som zmenila svoje pôvodné predstavy. Povedal: „Keď si sa tam dostala, vydrž, hoci je to ťažké. Váž si, že tam môžeš byť". Mal pravdu, ťažký bol len prvý ročník. Prišla som škole na chuť a už som sa toľko netrápila.
Keď ste odchádzali, koľko dverí ste za sebou zatvorili ?
Ani jedny.
Znamená to, že ak by vás zavolali účinkovať v slovenskom filme, išli by ste do toho s radosťou?
Rozhodovala by som sa na základe tých istých kritérií ako v zahraničí. Dôkladne by som si rozmyslela, čomu poviem áno. Možno by som mala aj obavy. Presnejšie - bola by som opatrná. Viackrát som už počula, že to s domácim filmom nevyzerá ružovo. Je veľa sklamaných, zúfalých ľudí. V Ríme si môžem vyberať z možností slobodnejšie, hoci musím poznamenať, že Berlusconiho vláda neveľmi podporuje filmovú tvorbu. Napriek tomu som v Ríme v dobrej pozícii.
Aký názor majú na slovenskú herečku v Ríme samotní Taliani?
Pokladajú ma za medzinárodnú herečku. Vedia, že som cudzinka, a tak ma aj prijali. Ja zasa vravím, že človek nemá nikdy zabudnúť odkiaľ pochádza. Moja vlasť je Slovensko, ale teraz som doma v Ríme. Hranicami sa už nezaoberám, herectvo je medzinárodné. Keď hrám, nikoho nezaujíma, v ktorom štáte som sa narodila, akej národnosti sú rodičia. Na plátne je dôležité to, čo ukazujem.
Mohli by ste žiť aj v Amerike. So svojim partnerom.
Nemám v úmysle opustiť Európu. Môj priateľ žije v Los Angeles, ale mňa to miesto vonkoncom neláka. Ak už Amerika, tak New York. Mne však dokonale vyhovuje Taliansko. V Ríme sadnem do lietadla, zakrátko som vo Viedni, kde ma už čaká rodina a za pár hodín som v Martine. Z Ríma domov telefonujem každý týždeň. Upokojuje ma ten kontakt - ja viem, že je doma všetko v poriadku, a doma vedia, že som v poriadku ja. Amerika je predsa len ďalej.
Ako sa vám zmenil život, odkedy ste sa presťahovali do Ríma ?
V Bratislave by mi napríklad ani na um neprišlo, že sa dá nad policajtom zvíťaziť úsmevom. V Ríme som sa naučila aj to. V meste jazdím na motorke, a keď poruším pravidlá, snažím sa vyviaznuť bez pokuty. Slovenskí policajti sú nemilosrdní. Je to aj tým, že som prijala, že cudzinec sa predsa len musí do určitej miery prispôsobovať. Nemôžem frflať a kritizovať, lebo by som skôr či neskôr mohla počuť: Vráť sa tam odkiaľ si prišla.
Vedeli by ste si zvyknúť aj inde?
V Európe by som vedela žiť na viacerých miestach. V Paríži aj v Londýne. Zmena mi nerobí problém, je to dokonca výhodné. Nový životný štýl, nový jazyk, nová kultúra človeku veľa prinesie. Poháňa ma aj túžba, aby som čo najviac z tohoto sveta videla, skúsila.
V akej miere pôsobí na vašu osobnosť atmosféra Ríma, poklady renesančnej kultúry ?
V Ríme život pulzuje. Takmer denne síce chodím tou istou trasou, ale čas na obzretie mám, žiaľ, len keď je na semafore červená. Vtedy sediac na motorke vždy objavím niečo nové. Potom sa pri obdivovaní krásy tej-ktorej budovy pozabudnem a hneď začnú autá trúbiť. Rím je agresívne mesto s hlučnou dopravou. Fascinujúcou, ale hlučnou. Ani reštaurácie tam neexistujú tiché. Hluk zvonka vniká všade a Taliani sú tiež hluční. Ak sa raz z Ríma odsťahujem, určite to bude kvôli hluku.
Taliani oceňujú vašu jazykovú zdatnosť. Ako reagujú na vaše úspechy ?
Odkiaľ a ako som sa dostala do Ríma je pre nich kuriozitou. Poznajú môj príbeh a kto ho nepozná, so záujmom si ho vypočuje. Ani ja nepoznám inú zahraničnú herečku, ktorá by bola dostala v Taliansku také významné príležitosti. Keďže sa nechovám tak, ako mnohé hviezdy, veľmi často ich privádzam do rozpakov. Nevedia, ako sa so mnou zblížiť. Nemám všelijaké tie maniere, očakávania. V mojom prípade môže byť zdrojom konfliktu iba to, ak príde na nakrúcanie kolega nepripravený. Keď mešká, alebo nevie svoj text. Čím ďalej, tým viac ma to rozrušuje.
Ako vás hodnotia talianske filmové kruhy a spoločnosť?
Novinári už vedia, kto som.
Máte vo svojej vekovej kategórii veľkú konkurenciu?
Skôr by som povedala, že je málo dobrých úloh.
A dobrých herečiek je koľko?
Ani tých nie je veľa. V Taliansku totiž nie sú herecké školy na veľmi vysokej úrovni. U žien hrá stále väčšiu úlohu krása ako herecké umenie. Ak sa objaví nejaká atraktívna tvár vo večernej televíznej show, urobia z nej hviezdu a dostane filmovú rolu. Aj v Citadelle hral hlavnú úlohu taký taliansky herec, ktorého kvalitou prevyšovali všetci českí herci vo vedľajších úlohách. Nebol sa schopný poriadne naučiť ani len text. Vylepil si ho na stenu a čítal ho.
V Moskve ste účinkovali v americkom filme, v Maroku v talianskom. Čo bolo pre vás väčším zážitkom?
V Moskve som toho videla veľmi veľa, ale nakrúcanie bolo, akoby som hrala vo vojenskom tábore. Nech sa mi už o tom ani len nesníva! Režisér nevedel, čo chce, nemal o filme žiadnu predstavu a aj ho poriadne pokazil. V Maroku sme nakrúcali Križiakov. Hrala som tam židovské dievča preoblečené za chlapca, ktoré chcelo chodiť do školy. Bola to zaujímavá úloha. Maroko je rozprávková krajina, na prvý pohľad mi úplne vyrazila dych. Na ten druhý ma však začala rozčuľovať lenivosť miestnych obyvateľov. Tamojšie podnebie vysaje z človeka veľa energie. Rovnako vyčerpávajúce je aj rozčuľovanie sa nad miestnymi. Pozorovala som, čo robia. Nič. Len tak sú. Žijú. Ja by som takúto nečinnosť nevydržala.
Neprekážalo Talianom, že Lizzani zveril úlohu vo svojom filme Posledná kráľovná zahraničnej herečke?
Maria José bola posledná talianska kráľovná. Nebola však Talianka, ale Belgičanka. Lizzani od začiatku rozmýšľal o zahraničnej herečke. Vyberal najprv medzi Francúzkami, potom medzi Angličankami, nakoniec sa však rozhodol pre mňa. Poznal ma, videl moje filmy. Bola to výborná príležitosť, ale zdá sa mi, že tá úloha prišla príliš skoro. V druhej časti filmu som musela stvárniť zrelú ženu. Vďačne by som si to opäť zahrala o päť-šesť rokov. Určite by to bolo lepšie.
Bola tá úloha napriek tomu pre vás prínosom?
Všetky príležitosti, okrem amerického filmu, boli pre mňa prínosom. Úloha vo filme Láska, kde som hrala Talianku zamilovanú do Angličana, bola pre mňa rovnako dôležitá ako film Koniec vojny, kde sú dvaja muži zamilovaní do tej istej ženy. Jeden z nich stojí na strane fašistov a druhý je z opačného tábora. Od každého z nich sa jej narodí dieťa.
Jedným z vašich partnerov bol syn Vittoria Gassmana Allessandro.
S ním som hrala už aj v Križiakoch.
Aký je to človek?
Ťažko sa mu pasuje s bremenom, že jeho otec bol svetoznámy herec. Ešte vždy ho s ním porovnávajú. Inak je to príjemný človek. Nemá maniere, ale má veľký talent. Nie je to náhoda, že hrá aj v divadle.
Román Jozefa Cronina Citadella, ktorý ste nakrúcali, sa stal bestsellerom na celom svete.
Pri dobre napísanom ľúbostnom príbehu to ani nie je taký veľký zázrak.
Dvaja muži, jedna žena, obvyklý vzorec...
Jeden muž je lekár, druhý veľvyslanec. Žena sa dostane pred voľbu, keď sa dozvie, že je tehotná. V skorumpovanom svete bojuje za svoje ideály.
A ako spomínate na film Šachová kráľovná?
Hrám v ňom sedemnásťročného šachového génia, ktorého rodičia adoptovali. Psychologická dráma, kvôli ktorej som sa v Ríme tri mesiace učila hrať šach.
Ktorý z vašich dosiaľ uvedených filmov pokladáte za najdôležitejší?
Film Princ Homburský, ktorý som nakrúcala s Belocchiom. Bez neho by som sa sotva dostala tam, kde som teraz.
Najnovšie ste však opäť účastníčkou jedného ľúbostného trojuholníka. Kto režíruje tento film?
Je to film debutujúceho režiséra. Scenár napísal on sám. Je to veľmi zaujímavý, navyše intímny príbeh.
Dvaja muži, jedna žena?
Naopak. Dve ženy, jeden muž. Tá, ktorú hrám ja, je prekladateľka. Je zamilovaná do muža, ktorý žije v dome oproti. Z okna sleduje každý jeho pohyb. Nemám veľa textu, ale vo filme som celý čas prítomná. Veľmi ťažká úloha. Keď sme si nad to s režisérom sadli, mala som pocit, že ma spovedá skúsený psychológ z mojich najvnútornejších tajomstiev. Žiadal ma, aby som nič nehrala. Chce, aby som bola vo filme prítomná len tak, akoby môj život sledovala skrytá kamera. Nebude to ľahké, ale teší ma, že to nie je rutinná úloha.
Päť rokov, desať filmov. To je aj do budúcnosti povzbudzujúci výsledok.
Nevidím do budúcnosti. Viem iba to, že keď ma poveria úlohou, snažím sa ju so cťou vykonať. Túto cestu som si zvolila sama a som šťastná, že viedla do Ríma.
kto je to
Ako gymnazistka hrala vo viacerých hraných filmoch z dielne českých režisérov, nakrúcala aj v Prahe. Ako prváčka na VŠMU stvárnila na doskách SND Shakespearovu Júliu. Prvýkrát vycestovala do Ríma ako poslucháčka 2. ročníka na nakrúcanie talianskeho televízneho filmu. V 3. ročníku herectva sa do Talianska vracia už na účinkovanie v skutočnom hranom filme - Princ Homburský v réžii Marca Bellocchia. Zároveň účinkuje vo vysokoškolskom predstavení Fernando Krapp, s ktorým sa dostáva na festival v Caracase. Tam získa štipendium na hereckú školu v New Yorku. Po dvoch mesiacoch zisťuje, že to čo sa učia jej spolužiaci, jej nestačí. Treba hrať. Na jeden a pol hodiny sa stáva hrdinkou monodrámy. Nie v slovenčine, text hovorí po anglicky. Nielenže jej rozumejú, ale nabádajú, aby zostala. Medzi inými aj agent Michala Douglasa. Napriek tomu sa jej nezakrúti hlava. Srdce ju ťahá domov. Dokončí školu a ako diplomovaná herečka odchádza do Ríma, kde žije.
Autor: LACZI SZABÓ, Foto: DOMOTOR EDE, Preklad: MÁRIA TALAMONOVÁ
