Matej Mináč
režisér
syn Zuzany Mináčovej
Boli ste niekedy problémové dieťa a v čom?
Môj základný problém v detstve bol, že som sa v škole nudil. Nechápal som, prečo musím namiesto hrania futbalu chodiť do školy. Nuda je veľmi nebezpečná a myslím si, že na nudu sa dá aj zomrieť. Našťastie, môjho syna Dávida škola baví, nemá podobné problémy.
V čom sa vám vaša mama najviac páči?
Moja mama je úžasná žena. Vie sa od srdca smiať, má okamžité vynikajúce nápady a nikdy ma ako dieťa nepoučovala.
Aké vlastnosti ste po nej zdedili?
Ťažko povedať, čo som po kom zdedil. Rozhodne sme obaja tvrdohlaví, čo nie je pre naše okolie najzávidenejhodnejšia vlastnosť.
V čom ste odlišní?
Mame sa kýchne aj pätnásťkrát za sebou, mne maximálne päťkrát.
Čo ste jej najčastejšie vyčítali?
Že mi nikdy nerobila desiaty do školy. Našťastie, sedel som v lavici s veľmi chudým spolužiakom Mikim. Snom jeho rodičov bolo, aby trocha pribral, a tak mu robili desiaty. On ich nechcel zarmútiť, tak si ich do školy zobral, ale jedol som ich ja. Krušné momenty nastali, keď ochorel. Raz, keď dlhšie chýbal, a konečne prišiel do školy, nadšene som sa mu vrhol na desiatu. Ako som ju dojedal, zhrozene na hľadel a povedal: „Preboha, veď to je dvojtýždňový sendvič, ešte kým som ochorel!" Ja som však nebol nikdy rozmaznávaný, a tak mi ani starý sendvič neublížil.
Rozprávala vám mama rozprávky?
Mama je úžasná rozprávačka, a hoci si nepamätám, že by mi rozpávala rozprávky, jej humorné príhody zo života mi hlboko utkveli v pamäti. Prvým impulzom pre moju hranú prvotinu Všetci moji blízki bolo tiež jej rozprávanie o vlastnej „bláznivej rozvetvenej rodine, o strýčkoch recesistoch, sukničkároch, podvodníkoch." Jej detstvo malo kúzlo a jedného dňa akoby prestalo existovať, bolo vytesnené vojnou. Čo som na maminom rozprávaní obdivoval, bola jej „odvaha" spomínať si na svojich blízkych bez nostalgie, s humorom.
Pomáha vám nejako dodnes?
Mama vždy vidí moje filmy už keď sú hotové. A jej asi najväčšia pomoc je, že ak sa jej nepáčia, vie ich skritizovať bez servítky. Ja, samozrejme, tú kritiku veľmi ťažko znášam. Hádam sa, že nemá pravdu, ale vo svojom vnútri o tom veľa rozmýšľam. Mať takýchto blízkych ľudí, ktorí vám nekompromisne povedia, čo si o vašich výtvoroch myslia, je poklad. Mama ma tiež naučila chápať, že to, čo tvrdí väčšina, nemusí byť ešte pravda a že človek sa má spoľahnúť len na vlastný úsudok.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na to, ako sme si niekedy - ja, môj o osem rokov starší brat Janko - matematik, a mama ľahli do jej veľkej postele a len tak sme sa rozprávali a smiali sa. Túto tradíciu uchovávame dodnes. Keď príde môj brat so ženou Lesley z Kanady, ľahneme si - oni, ja, moja žena Karin, syn Dávid a mama - len tak do veľkej postele, rozprávame si príhody a bavíme sa. A hoci je už pre nás všetkých dnes tá posteľ úzka, strašne nás to baví. Rozprávanie si príhod je jedna z najúžasnejších vecí. Človek zatúži pochopiť, prečo sa ľudia tak zvláštne správajú, je to obrovské tajomstvo a zábava.
Čím si myslíte, že by ste jej urobili najväčšiu radosť?
Keď som sa rozhodoval o strednej škole, mama si veľmi priala, aby som išiel na hotelovú školu, stal sa čašníkom a snáď neskôr riaditeľom hotela. Aby som niečo vedel praktické, čo mi pomôže čo najlepšie sa predrať životom. Nikdy pre ňu nebolo dôležité, aby som ja alebo brat Janko urobili kariéru. Chcela len, aby sme boli šťastní. Bola šokovaná, keď som sa rozhodol ísť na VŠMU študovať filmovú réžiu. To prostredie poznala dokonale, zdalo sa jej to ako niečo veľmi neisté. Čiže ja sa mamu snažím presvedčiť, že to, že som sa nestal čašníkom, nebola až taká katastrofálna chyba. A snáď jej to robí aj radosť...
Viete o maminej prvej láske - kto to bol?
Vidíte, hoci poznám toľko jej príbehov, o jej prvej láske sme sa nikdy nebavili. Život je úžasný aj v tom, koľko je okolo nás ešte nevypočutých príbehov. Ďakujem za tip. Spýtam sa jej.
Režisér Matej Mináč abslvoval štúdium réžie filmom Štyria rozhnevaní muži. Bola v ňom scéna, ako študent filmovej réžie sníva, že preberá svojho Oscara, gratuluje mu Miloš Forman, Shirley McLainová, Fellini. Tento rok Matej Mináč nepreberal Oscara, ale televíznu cenu EMMY v New Yorku za dokument Sila ľudskosti o Nikolasovi Wintonovi. V roku 1993 uvažoval s manželkou a synom o odchode do Kanady, kde žije jeho brat. Kým vybavil doklady, spolupracoval s Feničom na cykle GEN, Genus a OKO. V rámci GEN-u nakrútil dokumenty o Tomášovi Baťovi, Emilovi Zátopkovi, Adolfovi Bornovi. Je autorom mnohých umeleckých filmov pre Krátky film, režíroval obrazovú časť predstavenia Laterny Magiky Hádanky. Je režisérom filmu Všetci moji blízki. Uprostred všetkej tejto práce sa rozhodol do Kanady neodcestovať a dnes žije a pracuje na striedačku v Prahe a Bratislave.
Zuzana Mináčová
fotografka
matka Mateja Mináča
Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Ovdovela som v roku 1965, a to mal starší syn Janko jedenásť rokov, Maťo len tri roky. Nebola som na tú situáciu pripravená, musela som sa rozhodnúť, ako ďalej. Zaumienila som si stať sa z fotografky aj fotografkou s veľkým F. Netušila som vtedy, koľko práce, štúdia a sebazaprenia vyžaduje profesia, keď v nej chce byť človek naozaj dobrý. Fotografia sa pre mňa stala vášňou. A to malo aj negatívne dôsledky. Nemohla som sa dostatočne venovať deťom. Janko už bol samostatný, ale Maťo si žiadne ideálne detstvo neužil. Často ho opatrovali cudzí ľudia, neučila som sa s ním do školy, nerobila som mu desiaty. Na druhej strane - už ako päťročný vedel robiť palacinky, vysávať, nakupovať.
A bol aj problematický?
Mal veľké problémy s učením. Prekonal to až v tretej triede. Na naše prekvapenie sa rozhodol, že sa chce učiť po anglicky. Kúpila som mu úplnú novinku - kazetový magnetofón. Maťo si zaobstaral anglické kurzy na kazetách a s magnetofónom sa učil a učil... Začalo sa mu dariť aj v škole a prestal byť problémový.
Čo na ňom najviac oceňujete?
Zaujímavé, že obaja synovia majú vášeň pre prácu, nezľaknú sa prekážok a riešia problémy samostatne.
V čom ste si podobní?
Práve v tvrdohlavej pracovitosti, aj keď ma v tom moji synovia predbehli.
V čom ste úplne odlišní?
V mladosti som sa poriadne pozabávala, chodievala som tancovať, trávila som nekonenčné hodiny s priateľkami nezáväzným rozprávaním. Matej toto nikdy neskúsil.
Za čo ste svojho syna najviac chválili?
Viem, aké ťažké je niečo dosiahnuť, a tak, keď sa mu niečo podarilo, nešetrila som chvílou. Chvála je najlepšia odmena, aj keď ide o malé víťazstvá.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Keď sa Matej narodil, dostala som knihu Naše dieťa, lebo bola ilustrovaná mojimi fotografiami. Ďalej som sa v štúdiu výchovnej literatúry nedostala. Verila som svojmu múdremu otcovi, ktorý mi povedal, že všetky danosti dieťaťa sú zakódované v génoch. Veľmi dobrá výchova však môže dosiahnuť, že navonok dokážeme potlačiť egoizmus. Napríklad, keď príde na stôl misa rezňov, ty si jeden vytipuješ a ktosi iný si ho pred tebou zoberie, ovládneš sa a uspokojíš sa s iným rezňom.
Rozprávali ste mu rozprávky?
Málokedy.
Čo myslíte, že by vám syn mohol vyčítať?
Maťo by mi mohol vyčítať, že som ho zanedbávala, ale nerobí to.
Myslíte, že si rozumiete?
Ľudia sa najviac zblížia pri práci. Maťo ma napríklad donútil pracovať s fotografiami na počítači, keď sa to ešte nerobilo. Pracovali sme spolu na niekoľkých audiovizuálnych filmoch. Pri práci sa síce často hádame, ale rozumieme si.
Pomáhate mu nejako dodnes?
Aj naďalej uprednostňujem svoju prácu. Ale, keď treba, tak si vzájomne pomáhame. Ak robím náročné fotografie, ako napríklad reklamy, tak mi Maťo výborne asistuje. Ja mu, samozrejme, tiež pomáham, ale skôr organizačnými prácami. Iné zložitosti nakrúcania filmu sú pre mňa príliš zložité.
Vidíte sa často?
Maťa som nazvala "posol zlých správ". Ak sa mu stane niečo nepríjemné, ozve sa aj z Kamčatky. Rozpovie mi to, pokojne zaspí, a potom nespím ja. Keď sa neozýva, viem, že je všetko v poriadku. Sme veľmi radi spolu, naposledy sme sa celá rodina zišli na sviatky a prežili sme nádherné Vianoce.
Fotografka Zuzana Mináčová prešla ako dieťa peklom koncentračného tábora v Osvienčime. Pracovala v Slovenskom filme a venovala sa tvorbe fotografických cyklov, v ktorých dominujú motívy prírody, dieťaťa, lásky. Do povedomia verejnosti sa dostala v 60. rokoch cyklom surrealisticky ponímaných fotografií Čo chýba, nie je možné spočítať. Od rozdelenia republiky žije v Prahe a venuje sa filmovej, umeleckej a úžitkovej fotografii. Vlani upútal slovenskú aj českú verejnosť jej cyklus fotografií Rekonštrukcia rodinného albumu. Témou 40 farebných a čiernobielych inscenovaných fotografií sú spomienky na príbuzných, ktorí našli smrť v koncentračných táboroch. Tieto postavy predstavujú známe osobnosti ako Juraj Jakubisko, Jiří Menzel ap. Zuzana Mináčová vychovala dvoch synov, z ktorých starší Ján žije a pracuje ako matematický expert už roky v USA.
