O čom je Tour de France? Ak nie o bicyklovaní, ako povedal Lance Armstrong, tak potom o čom?
O bolesti a jej prekonávaní. Vidíte ju v tvárach pretekárov, opisujú ju dokumenty a filmy o cyklistoch.
„Bolesť je dočasná,“ píše Lance Armstrong, sedemnásobný víťaz Tour de France (všetkých sedem titulov mu neskôr pre doping odobrali) vo svojej autobiografickej knihe z roku 2000.
„Môže trvať minútu alebo hodinu, alebo deň, alebo rok, ale nakoniec ustúpi a niečo iné zaberie jej miesto. Ale ak to vzdám, ostane navždy. Preto, keď ma prenasledujú myšlienky vzdať to, spýtam sa sám seba, s akým pocitom chcem radšej žiť?“
Nad bolesťou filozofuje aj muž z kostola vyzdobeného suvenírmi z Tour de France. V dokumente nemeckého režiséra Pepeho Danquarta Peklo na kolesách tvrdí, že utrpenie má dve polohy. Negatívnu, ak ho prežívate len preto, aby ste trpeli, alebo pozitívnu, ak vďaka nemu získate niečo iné, vyššie.
„Z tohto pohľadu utrpenie počas tréningu, počas športových súťaží alebo počas výkonu svojej práce je rovnaké ako náboženské utrpenie. Je krásne, pretože vás núti zamýšľať sa nad vlastnou odvahou, vytrvalosťou, spoľahlivosťou, ochotou podstúpiť obeť, byť skromný,“ hovorí.
Pepe Danquart sa v roku 2004, pri príležitosti stého výročia Tour de France, rozhodol nazrieť do zákulisia pretekov a nakrútil výnimočný dokument. Okrem nádherných scenérií, archívnych záberov z histórie a podmanivej hudby sa zameral na tím Telekomu, jeho členov Zabela, Aldaga, Klödena a Vinokurova, a snažil sa preniknúť do ich hlavy i tela.
Nad čím rozmýšľajú, keď v bolestiach zaspávajú, keď v kŕčoch stúpajú do nekonečných kopcov? Sú to peniaze, sláva, vášeň alebo túžba prekonať samého seba?
Peklo na kolesách (2004). FOTO: OUTNOW.CH
Tvrdý tréning ako liek
„Nemôžete byť cyklistom bez toho, aby ste nezažili neuveriteľnú bolesť,“ hovorí Jock Boyer v dokumente Rising from Ashes (vo voľnom preklade Vstať z popola).
Ako prvý americký pretekár sa v roku 1981 zúčastnil Tour de France, nakoniec absolvoval päť ročníkov a jeho najväčším úspechom bolo dvanáste miesto v roku 1983. Ostatní ho vnímali ako podivína, takmer hipíka, ktorý neje mäso a na preteky si nosí množstvo ovocia a orieškov.
Jeho dvadsaťročnú kariéru ukončilo po návrate do USA obvinenie zo sexuálneho obťažovania jedenásťročného dievčaťa. Priznal sa, rok a pol strávil vo väzení a potom, možno v snahe očistiť sa a vykúpiť, odišiel s manželkou do Rwandy, kde šesť rokov budoval národný cyklistický tím.
Aj mladí černošskí atléti, ktorých trénuje, sa snažia uniknúť. Fyzická bolesť pri tréningu je pre nich viac vykúpením než utrpením, snažia sa ňou potlačiť psychické traumy. Sú generáciou, ktorá sa narodila počas alebo krátko pred genocídou, keď za sto dní zomrelo násilnou smrťou osemstotisíc ľudí a z preživších sa stali emocionálne trosky.
