Zdalo by sa, že na vyrozprávanie príbehu o slepej žene je film tým najmenej vhodným médiom. Nórsky režisér Eskil Vogt túto predstavu s prehľadom vyvrátil.
Ingrid, manželka architekta zo súčasného Osla, nevychádza z prázdneho bytu. Hoci sa v ňom môže pohybovať relatívne bezpečne, predsa sa najbežnejšie úkony môžu zmeniť na malé drámy.
Je slepá a musí sa s tým vyrovnať. Jej vzťah s manželom prechádza ťažkou skúškou a tak spontánne, no zároveň ako formu psychoterapie píše na počítači ľúbostný príbeh.
Ten v jej mysli ožíva vlastným životom, prelína sa s realitou, fiktívne postavy nadobúdajú črty skutočných a naopak, takže divák po celý čas takmer vôbec netuší, na čo sa pozerá.
Sú slepí a sú zaslepení
Film, založený na optickom efekte pohyblivého obrazu, sa z vlastnej podstaty zdá najmenej vhodným médiom. Ako však ukázal už v roku 2008 vo svojej dokudráme Slepé lásky slovenský filmár Juraj Lehotský, vnútorný svet nevidomých nemusí byť o nič menej farbistý a ich citový a intelektuálny život chudobný.
Práve naopak.
Cenený nórsky scenárista Eskil Vogt si doteraz robil meno spoluprácou s režisérom Joaquimom Trierom. Tému straty zraku si zvolil za svoj vlastný režisérsky debut. Zobrazovaná realita sa v ňom takmer surrealisticky mení ako symbol vytrácania sa vizuálnych spomienok a zároveň ako metafora Ingridiných emócií.
Pohľad z okna kaviarne sa mení na ulice, čo ubiehajú za oknami dopravného prostriedku, postavy striedajú oblečenie i vzhľad a kulisy sa neočakávane menia aj uprostred scén. Všedné prostredie sa premieňa na mondénne, ale aj na zdevastované.
A film s nevidomou hrdinkou sa čoraz jasnejšie stáva filmom o kríze vzťahov, o túžbe po dieťati, o potrebe samoty, kontemplácie a očisty. Strata zraku je tým najmenším z Ingridiných problémov. Dokonca môže byť umeleckým stvárnením zaslepenosti: človek, ktorý nedokáže rozumieť vlastným emóciám, prechádza životom s podobne fatálnymi následkami ako ten, čo náhle prišiel o zrak.
A, naopak, aj strata zraku môže viesť k videniu toho, čo je podstatné.
Svet je miestom nástrah
Pretože si nedokážeme vážiť to, čo máme, cenu zraku si uvedomíme, až keď oň prichádzame. Na rozdiel od tých, čo nevidia od narodenia, sa pre ľudí, ktorí náhle prestali vidieť v dospelosti, svet stáva nepriateľským miestom plným nástrah. A vlastná myseľ, v nej uložené farby, tvary, obrazy sa menia na svojbytný vesmír, lákavý a zároveň mätúci.
Možno to znie priveľmi náročne a málo atraktívne, no snímke nechýba vnútorná dynamika, nadhľad, nečakaný humor a priamočiaro úprimný pohľad na svet telesnej lásky.
Osloví tých, čo majú radi Šepoty a výkriky i fanúšikov Giulietty a duchov. Výsledkom je silný, originálny zážitok, ktorý dokáže doznievať veľmi dlho.
