Rovnakej brandži sú verní aj jeho mladší syn, ktorý sa živí ako strihač, sestra Jana, ktorá je televíznou dramaturgičkou, a v brandži zostali tiež jej dve dcéry. Divadlo a televízia sú zrejme Kákošovcom súdené.
Práve ste sa vrátili z folklórneho festivalu vo Východnej, kde hrali váš muzikál Tisícročná včela. Dopadlo to dobre?
„Veľmi dobre. Tisícročná včela je prostredia Liptova, Peter Jaroš písal o svojich rodákoch Hybenoch, Liptákoch a podtatrancoch, takže predstavenie v amfiteátri malo svoj genius loci, zrejme aj preto tak zarezonovalo.“
Na predstavenia pod holým nebom vraj nemáte šťastie, vždy vám prší.
„Áno, už tradične na Zvolenských zámockých hrách, kde som na nádvorí zámku robil tri premiéry, nám pršalo. Niekto tam hore sa na mňa asi hnevá. Ale teraz to, chvalabohu, vyšlo. Svietilo slniečko.“
Muzikál Tisícročná včela, ktorý Martin Kákoš režíroval a napísal k nemu libreto, mal od uvedenia v Divadle Andreja Bagara v Nitre pred necelými dvoma rokmi okolo dvesto repríz. Na snímke Eva Pavlíková. Foto Ctibor Bachratý.
Ako sa dá taká náročná látka, ako je v Jarošovom románe, vtesnať do muzikálu?
„Veľmi zložito, lebo román je veľmi obsiahly, hovorí o osudoch niekoľkých generácií rodiny Pichandovcov. Ako libretista som mal problém vybrať z toho množstva príbehové línie, no napokon sme tento veľmi objemný román vtesali do divadelných šiat. Bolo to za cenu, že som niekoľko skvelých motívov musel hodiť cez palubu.“
Čím vás láka muzikál? Neprekáža vám, že je to ľahší žáner?
„Nie, nemám ako divadelný režisér pocit, že to najpodstatnejšie v divadle je moja osobná výpoveď. Predstavenie je určené divákom, takže sa nedívam cez prsty na takzvané ľahšie žánre. Urobiť kvalitne komédiu alebo muzikál je veľmi ťažká robota.“
Vy ste predovšetkým divadelný a televízny režisér, nikdy vás nelákalo urobiť veľký film?
„Boli také pokusy. Ale dnes, v mojom veku, už nemám ambíciu pustiť sa do celovečerného kina. Celý život som sa špecializoval na divadelnú, televíznu a rozhlasovú tvorbu a aj v oblasti televíznych filmov, ktorých mám na konte niekoľko, sa dá urobiť kvalitné dielo. Pri príležitosti šesťdesiatky človek bilancuje a ja nemám pocit, že teraz prišiel čas, keď by som mal ešte niečo niekomu alebo sebe dokazovať. Nemám pocit nenaplnenia.“
Vy ste v televízii tvorili v časoch, keď sa v nej vyrábalo veľa a veľa dobrých vecí. Ako sa cítite dnes ako divák, keď si zapnete televízor?
„Nedívam sa na prsty ani na televízny seriál, dva z veľkých seriálov som aj ja robil. Boli to Medzi nami a Ordinácia v ružovej záhrade. V televízii som prešiel všetkými žánrami. Režíroval som hranú tvorbu, dokumenty, aj zábavné relácie, napríklad Uragán. Robil som aj veľké šou programy. V televízii som si užil všetky žánre, hádam s výnimkou réžie televíznych novín. Ale dnes si ako divák vyberám veľmi selektívne, skôr sa pozerám na filmovú tvorbu, na ktorú sa nedostanem do kina. Nedá sa ani porovnávať obdobie obrovského prednovembrového televízneho boomu, najmä pokiaľ ide o inscenácie a dramatické príbehy, s dneškom. Je to spôsobené aj tým, že sme vtedy mali veľmi obmedzenú ponuku. Len minimálne sme sa dostali k špičkovej západnej produkcii, museli sme ju teda saturovať vlastnou produkciou. Preto vznikalo napríklad veľmi veľa detektívok z amerického prostredia, pamätám si na veľkú sériu Eda McBaina, ktorú robila v tých časoch slovenská televízia.“
Po premiére muzikálu Mata Hari na Novej scéne. Tretí zľava Martin Kákoš s predstaviteľkou hlavnej role Sisou Sklovskou. Foto Karol Hrebíček
Ako dieťa ste sedeli veľa pred televízorom?
„Nijako enormne. Som skôr divadelným dieťaťom. Môj otec bol dlhé roky riaditeľom na Novej scéne, neskôr v SND, mama bola na Novej scéne herečkou. Musela ma často brať večer so sebou do divadla. Bol som krpec, nemohol som sedieť v hľadisku. Vtedy bola na Novej scéne stará pani osvetľovačka, volala sa Gizka. Mama ma vždy uložila k nej do osvetľovacej kabíny. Pani Gizka ma mala veľmi rada. Posadila ma na vysokú barovú stoličku, lebo z malej by som nevidel. Spoza skla jej kabíny som sledoval divadelné predstavenia odmala.“
Otec riaditeľom SND, mama herečkou. Neboli ste na vysokej škole trochu protekčným dieťaťom?
