Pokušenie, aby na hudbe zbohatol, ho nikdy neprešlo. Napriek tomu je jeho tvorba mimoriadne osobná. OWEN PALLETT bol len nedávno nominovaný na Oscara za hudbu k filmu Ona, v ktorom sa hlavný hrdina zaľúbi do počítača, na novom albume sa zas vyrovnáva s depresiou. A v sobotu vystúpi na ostravskom festivale Colours.
Na Oscara za film Ona vás nominovali spolu s Willom Butlerom z kapely Arcade Fire. Prekvapila vás nominácia?
„Polichotila mi.“
Mal režisér Spike Jonze nejaké požiadavky na vašu hudbu?
„Bola to vlastne spolupráca s celou kapelou. Mám s ňou skvelý vzťah, sú to moji dobrí priatelia a najobľúbenejší klienti. Pôvodne mal byť soundtrack viac v štýle scifi filmov, ale počas tvorby príbehu začala dominovať romantická stránka. Vznikli tak asi tri hodiny nedokončených skladieb v štýle scifi. Možno sa raz dostanú von.“
Niektoré skladby na vašom novom albume pripomínajú diela francúzskeho skladateľa Erica Satieho. Aj vy ste sa pokúšali zachytiť hudbu každodennosti?
„Satie tvoril úžasnú klavírnu hudbu – bola navrhnutá tak, aby sprevádzala iné činnosti, napríklad konverzáciu, pitie kávy alebo tiché premýšľanie. Je preto prirodzené, že jeho vplyv je prítomný vo filmovej hudbe všeobecne.“
Robili ste hudbu k viacerým filmom. Ktorý projekt bol pre vás najzaujímavejší?
„Môj obľúbený sa volá The Wait. Hrajú v ňom Jena Malone a Chloe Sevigny a je to nádherný umelecký film. Diváci ho však dosť odignorovali, čo je škoda. Bol som veľmi hrdý na svoju hudbu – nedostal som na ňu žiadny rozpočet a strunu po strune, husle za husľami, som ju postupne nahrával doma, vo svojej obývačke.“
Hlavnou témou vášho albumu In Conflict bol boj s depresiou. Ako ste ho dokázali preložiť do hudby?
„Hudobne som sa snažil vytvoriť čo najviac kontrastov. Klavír bojoval s bicími, disharmonické struny s peknými syntetizátorovými melódiami. Snažil som sa urobiť všetko čo najjednoduchšie – vytvoriť čo najúčinnejšie pocit intímnosti medzi poslucháčom a hudbou.“
Mnoho ľudí bojuje s depresiou a psychickými problémami. Chceli ste im dopriať katarziu?
„Depresia je rozhodne konflikt, s ktorým zápasím najviac. Nechcem album opisovať ako katarzný, pretože by to znamenalo, že ľudia, čo sa snažia toto ochorenie prekonať, nemusia vyvinúť žiadnu námahu. Je to práve naopak. Depresia je protikladom činnosti, ľudia musia získať odhodlanie s tým niečo spraviť. Ani ja svoje piesne nepíšem automaticky, tiež sa musím prinútiť.“
Ide o mimoriadne osobnú nahrávku. Mohol to byť zámer?
„To sa stalo náhodou. Nemyslím si, že je osobnejšia ako moje predošlé. V nich bolo síce viac fikcie, aj tá je však zrkadlom vnútorného sveta autora.“
Do klipu k pesničke Riverbed ste obsadili vlastného strýka. Prečo práve jeho, aký máte vzťah?
„So strýkom sa viem v rodine najviac stotožniť. Je šesťdesiatročným hercom a jeho kariéra je zložitá – rovnako ako každého umelca v istom veku. Tak, ako pesnička opisuje vyrovnávanie sa s budúcnosťou v netradičnom životnom štýle, chcel som venovať jemu podobným ľuďom istý rešpekt.“
Spolupracovali ste s mnohými popovými hudobníkmi, napríklad s Robbiem Williamsom, Taylor Swiftovou alebo s americkou kapelou Linkin Park. Boli ste niekedy v pokušení tvoriť hudbu len preto, aby ste zbohatli?
„Vždy. Hudba je mojím povolaním a chcem byť za ňu zaplatený - je to vec etiky. Moji klienti mi vždy zaplatia, aj keď nemusia. Hovorím im, nech mi dajú toľko, koľko môžu a chcú.“
Čo je úlohou umelca? Mal by zabávať, rozcítiť alebo prinútiť poslucháča rozmýšľať?
„Slovo hudobník môže znamenať čokoľvek. Nemyslím si, že by jedna rola mala byť nadradená druhej. V týchto dňoch hrám na koncertoch a tvorím albumy, ale som šťastný aj vtedy, keď píšem filmovú hudbu a pomáham iným kapelám.“
