Colours of Ostrava namiešali pestrú hudobnú paletu – jeden výnimočný koncert striedal druhý na pozadí industriálneho paláca. Najviac zaujali St. Vincent, Björk a Kasabian. Po nich zas organizátori premietali staré večerníčky.
Napriek tomu, že pece na železo v areáli Dolních Vítkovic odstavili už pred osemnástimi rokmi, v neďalekom kempingu v noci stále počuť zrážanie kovu z valcovne trúbok. Ostravské Hradčany, aj tak prezývajú palác vytvorený z bývalých tovární, kde sa už istý čas odohráva festival Colours.
Tvoria ho zhrdzavené potrubia, komíny a tajomné priestory, z ktorých veľká časť je pre verejnosť uzavretá. Do jednej z veží komplexu, vysokej pece sa však môžete zviezť vozíkom, ten do nej kedysi privážal koks. Priestory festivalu preto navodzujú dojem kráľovstva začarovaného v socializme. Colours však rozhodne nezaspali dobu, ich hudobný program je najsviežejší v širokom okolí. Cez víkend sa odohral jeho štrnásty ročník.
Štvrtok
Björk ani v Ostrave nenechala, aby jej dav videl do tváre, akurát si zvolila inú, chlpatú bielu masku. A to napriek tomu, že išlo o reparát, keďže tu pred tromi rokmi zrušila koncert. Odohrala veľmi podobný program ako pred týždňom na Pohode s presným spevom, mrazivou hudbou, vynikajúcim bubeníkom a nechýbal ohňostroj.
Bjork už nepripomínala maskou hmyz, ale skôr morskú sasanku. FOTO - Matyáš Theuer / Colours of Ostrava
Masky sú medzi umelcami asi tohtoročným módnym trendom, pretože v nich vystúpila aj poľská kapela Bokka, ktorá s publikom zas komunikovala len prostredníctvom textových správ premietaných na obrazovke. Ich hudba zas najviac pripomínala synthpopové melódie od kapely M83 a zrejme o Bokke ešte budeme počuť – veď na Colours si podmanili niekoľkotisícový dav.
Koncertné súboje orchestrov a kapiel zvyknú dopadnúť rozpačito, to však nebol prípad spojenia Janáčkovej filharmónie a kladnianskych Zrní. Harfy, hoboje, trombóny, lesné rohy – ich zvuk sa trafil do agresívnej poetiky zoskupenia okolo speváka Jana Ungera, ktorý už tradične vystúpil naboso. Zážitok však kazili problémy s ozvučením.
K hudbe Zrní ladil mohutný sprievod Janáčkovej filharmónie. Ozvučenie však bolo amatérske. FOTO - Matyáš Theuer / Colours of Ostrava
Počas koncertu kanadského producenta Caribou už síce mnohí odchádzali do prítmia stanov, avšak zaručene nie kvôli tomu, že by jeho kapela nudila. Aj z menej dynamických pesničiek totiž dokázala vykúzliť bubenícku vojnu. Než by ste išli spať, tak vám organizátori ešte aj premietli staré večerníčky na obrazovkách pódií.
Piatok
Druhému západu slnka na festivale dodal romantický nádych švédsky spevák José González – vystúpil síce s kapelou, ale pódiu vládol jeho jedinečne sfarbený hlas. Rytmicky minimalistické piesne dopĺňalo publikum potleskom a prstami mu ukazovali srdiečka. González ich za to v závere odmenil jeho najznámejšími cover verziami Heartbeats a Teardrop. Pre denník SME prezradil, že ich hráva rád, lebo na ne diváci najlepšie reagujú.
José González na koncertoch rád hrá svoje najväčšie hity. FOTO - Matyáš Theuer / Colours of Ostrava
Z jeho intímnej, poetickej hudby bolo potom náročné preladiť na anglických diablov Kasabian kladúcich dôraz na zvuk bicích a elektrických gitár. Aj keď ich spevák Tom Meighan očividne zostarol, imidž drzého chuligána mu ostal.
Tempo potom opäť spomalili sedemčlenní The Cinematic Orchestra s ležérnym a smutným džezovým ambientom, do ktorého občas zakvílil saxofón. Nechýbali skladby z pripravovaného albumu, kapela len nestihla zahrať baladu To build a home, už ich organizátori vyhadzovali z pódia.
V areáli medzitým nastala tma a v dave sa preháňal aj Andrej Babiš. Pred polnocou sa potom na hlavnom pódiu predstavila kráľovná nočných stvorení, St. Vincent. Americká speváčka Annie Clarke s týmto pseudonymom predviedla divadelnú šou, kedy dvakrát predstierala smrť, zahrala robotov, príšery, upírov, nehovoriac o jej priliehavom latexovom oblečení s dierami pripomínajúcom Nožnicovorukého Edwarda alebo Rocky horror picture show. Jej šou vyvolávajúca spomienky na staré horory bola vrátane hudobných erupcií vrcholom festivalu.
Sobota
Kanadský huslista Owen Pallett v tretí deň festivalu takmer ani nevystúpil. Krátko pred koncertom sa mu totiž pokazil takzvaný looper – nahrávacie zariadenie, ktoré mu simulovalo niektoré nástroje, nehovoriac o tom, že nad festivalom sa zbiehali búrkové mračná. Vraj sa rozhodol len päť minút vopred, že to nakoniec skúsi. Nikto neľutoval, aj vďaka improvizácii boli jeho piesne podmanivejšie a intímnejšie, než na albumoch – a kým skončil, tak rozohnal aj oblaky.
Owen Pallett takmer ani nevystúpil. FOTO - Matyáš Theuer / Colours of Ostrava
Pre divákov ladiacich vysielanie komerčných rádií muselo byť vrcholom festivalu asi vystúpenie britských Rudimental. Aj keď intelektuáli nad ich hitmi Waiting All Night a Feel the Love ohŕňali nosom, ale trúbky predsa len zneli sviežo v kombinácii s trochu vyhoretým žánrom drum´n´bass. Popová hudba má dnes aj uzatvárať festival, čaká sa totiž na jemný hlas speváka Miku.
A tak aj keď Colours môžeme odsúdiť za nižší komfort návštevníkov, tak ich hudobná paleta bola tento rok namiešaná pestrejšie a sýtejšie, než napríklad na Pohode.
Rudimental potešili skôr fanúšikov komerčnej hudby. FOTO - Matyáš Theuer / Colours of Ostrava
