ARCHÍVNY ROZHOVOR

Magda Paveleková: Chystala sa až na vlastný pohreb

Obľúbená herečka zomrela v pondelok vo veku 84 rokov.

Magda Paveleková.(Zdroj: TASR)

Všade kam prišla, ľudí rozosmievala. Obľúbená herečka MAGDA PAVELEKOVÁ zomrela v pondelok vo veku 84 rokov. Pri tejto príležitosti prinášame archívny rozhovor z roku 2007.


Keď vám v Hite storočia pustili ukážky z filmov a inscenácií, v ktorých ste pred rokmi hrali, boli ste veľmi zaskočená. Čo vás tak prekvapilo?

Strašne som bola prekvapená. Nikto mi nič dopredu nepovedal, všetci boli dohodnutí. Veď je herečka, nech sa z toho vysomári. Vedia, že mňa tak ľahko nič nezaskočí, ale toto ma naozaj zaskočilo. Je tam asi 300-400 ľudí, živý národ tam sedí, na obrazovke sa na vás díva ďalších milión ľudí a v tom vám ukážu Pavelekovú spred 40-50 rokov. To je strašný šok. Voľakedy sme skoro každý večer hrali, takže inscenácie, čo som robila v televízii, a neopakovali ich, som ani nikdy nevidela. A naraz vidím takú chudučkú, hnedovlasú osôbku – však tuším som to ja. No úplne som bola hotová.

Ako dlho už hráte Mníšky?

Hrali sme posledné predstavenie v sezóne a ja hovorím: Zaujímavé, dievčatá. Päť rokov hráme tieto Mníšky a nejdete mi na nervy. Začali sa strašne smiať. Pýtala som sa, čo sa tak smejú. A oni že: Teta Majda, však to už hráme deviaty rok. Je to už deväť rokov a ja som si to vôbec neuvedomila.

Zahrali ste si v kultovom filme Sladké hry minulého leta. Ako si naň spomínate?

Vôbec sa na to nepamätám. Veľmi rada som robila televízne filmy a inscenácie. Keď som aj teraz mala možnosť točiť, ak som mohla, vyzula som sa z toho. Ísť do Prahy a filmovať tam, to sa mi naozaj nechce. Mám už svoj vek. Milujem Mníšky. Vidím, ako sa obecenstvo dokáže úžasne baviť, ako si na tom predstavení ľudia odpočinú, ako celá sála vybuchne. Počuť ten spontánny smiech – to je taký fantastický pocit. Mala som práve narodeniny, keď sme hrali predposledné Mníšky a celá sála vstala a začali spievať Happy birthday to You. Bolo to veľké prekvapenie. Z hľadiska som dostala kvety. Ľudia, čo boli na predstavení, vedeli, že ich obľúbená herečka má narodeniny, tak to bolo strašne dojímavé. A všetky tie mníšky, tie štyri kočky, čo stáli vedľa mňa, všetky mali slzičky v očiach a jedna za druhou mi šepkali: Teta Majda, takto by som ja raz chcela osláviť svoje narodeniny. Povedala som jednej z nich: Vydržíš tých 60 rokov a bude to tak.

Aké sú vaše mladé kolegyne?

Týchto mladých dievčat mi je veľmi ľúto. Ja som voľakedy mávala na písacom stole aj dva-tri scenáre. Hru, v ktorej som práve hrala – drela som text, ďalší scenár bol k hre, ktorú som už chodievala skúšať a tretí scenár, o ktorom som vedela, že ho o mesiac začnem skúšať. Vždy som to vedela a vždy som sa na to úžasne tešila. Teraz som pozerala jednu z inscenácií, kde hrali obidve Vášáryové, Kňažko, Huba – to je vynikajúci herec, aj Kukura. My sme voľakedy inscenácie veľmi poctivo skúšali. Režisér len na skúškach povedal, ako si to predstavuje a potom prišlo nahrávanie. To trvalo päť dní a potom už režisér nebol s nami, už bol v šúdiu a sem tam povedal nejakú poznámku. Aj Bednárik keď režíroval, už to bolo urobené, keď sme išli na ostrú. Povedal: Čo je, nebavte sa, nech sa divák baví, prosím vás, kľud na tej scéne. A my že: hahaha, ešte väčší smiech nastal, samozrejme. Ale už nebolo treba, aby nám niečo hovoril. Všetko to boli herci, čo boli naučení hrať, cítili kameru. Cítila som to malé červené svetielko, božechráň, aby som sa pozrela do kamery. Vedela som kam sa otočiť, kadiaľ odísť. A teraz - tieto mladé speváčky, čo hrajú v Mníškach, to sú vynikajúce speváčky, dobré herečky, ale len preto, že nie sú v televízii, nedostanú sa na titulné strany časopisov. Dostane sa tam nejaká Američanka, niekedy už mi lezú krkom. Sú to krásne baby, ale zahrajú si možno v dvoch-troch filmoch a už sú úžasné. A my tu máme naozaj skvosty, to sú na slovo vzaté mladé umelkyne, výborne sa s nimi hrá, aj tie najmladšie, tie čučoriedky, čo sú u nás – to sú vyzreté mladé herečky. Sú dochvíľne. Veľmi si vážia robotu, čo majú, pritom honoráre sú naozaj dosť skromné. Keď majú platiť aj nájom, najesť sa, aj by si chceli kúpiť zimný kabát – každá šetrí každú korunku. Ale keby tie naše časopisy aspoň vnútri uverejnili nejaký ich obrázok, aby si divák povedal: „To je tá, ktorú som videl v divadle.“ Oni sú v Mníškach strašne rovnaké, keď si dajú na hlavy tie mníšske čepce. Keby som nebola taká tlstá, tak sa stratím medzi nimi, preto ja nemôžem byť taká chudučká. A divák ani nevie, že majú nádherné postavy, nádherné nohy. A ako tancujú! Škoda.

Pripravujete novú knihu receptov, pritom je známe, že u vás doma varí skôr manžel.

Knihu pripravujem so svojou dobrou priateľkou speváčkou Gizkou Oňovou. Bude sa volať Jedna papá, druhá varí, pri tom jedna druhú baví. Mala by sa dať kúpiť pred Vianocami. Poviem vám, ako vznikol tento nápad. Keď u niekoho niečo jem, vždy si recept napíšem na papierik. Ja to potom nevarím, to varí Pavelek. Ale napíšem si to a papier niekde položím. Gizka mi vraví: Lepšie by bolo, keby si si tie recpty radšej napísala na jedno miesto. Ja vravím: Ale to by znamenalo napísať knihu. No a, kde je chyba? My robievame také babince, stretneme sa asi päť až osem báb rôznych profesií. Najprv sa papá, potom sa hrajú karty. Predtým sme chodievali do reštaurácií, ale je to dosť drahé a človek tam nemá také pohodlie. Gizka mi raz povedala: Môj darček k tvojim narodeninám bude to, že ti spravím narodeniny. Ona všetko nakúpi a urobí fantastické sedenie. Ja nemusím doniesť ani pohár vody. Takže recepty a rady na varenie budú od Gizky, ja pridám príhody a fantastické fotky s kolegami, na ktorých jeme. Zistila som, že som vlastne nič iné v divadle nerobila, stále som jedla. Gizka je naozaj najlepšia kuchárka medzi speváčkami.

Vaša sestra je naozaj úplne iná ako vy?

Úplne iná. Je to nežná blondínka. Ja som prefarbená blondína, ona je blondína od prirodzenia, teda od prírody blonďavá. Je nežná, milá. Nepamätám sa, že by sa vedela tak rozčúliť donemoty, ako ja sa viem. Dokážem kričať, vrieskať, hádzať o zem hocičo. Ale o päť minút ma to prejde, vždy si poviem: Nech sa iní rozčuľujú. Ja to vykričím a hotovo, som blíženec. Mne sa nič nemôže stať.

Vy ste sa na koho podali?

Asi na starú mamu. Alebo na jedného z Koháryovcov, to boli takí turkobijci. Skôr som teda na mamu. Sestra je na otca, on bol taký kľuďas, blonďavý.

Nežiarlili ste na sestru?

Veľmi. Bola naozaj veľmi krásna, mala prirodzene kučeravé blond vlásky, dlhé mihalnice. Čo som mohla, som na nej pokazila, ako decko. Ostrihala som jej mihalnice. Alebo keď mama prišla raz domov, sestra mala ostrihané dlhé vlasy – vyzerala akoby prišla z basy. Ale ona sa ani nevie hnevať. Minule mi poslala veľmi peknú smsku. Napísala mi, aké je to pekné, že ako sestry sa máme radi, hoci každá sme úplne iná.

Tvrdíte, že sestra bola krajšia, ale vy ste si zbalili pekného chlapa.

Pracoval oproti - kde sme bývali my, slobodné dievčatá. Povedala som si, že tohoto chcem. A bolo.

Je fešák, aj dobre varí. Podľa vás sú ešte takíto chlapi?

Buď ho vychová svokra... Lebo inak chlap nie je vychovateľný. Mala som psa, stredoázijského ovčiaka, tiež sa nedá vychovať. Ani chlap sa nedá. Ak si nejaká žena myslí, že si chlapa vychová, veľmi sa mýli. Keď je vychovaný ako mladý človek, tak je to v poriadku.

Ako je to s vaším sťahovaním? Rada meníte domy?

Každý sa na tom strašne čuduje a neviem prečo. Ja sa čudujem ľuďom, že všetko zbalia a zakryjú, maľujú, vláčia to z jednej izby do druhej, žijú v prachu a v špine. Ja si kúpim nový dom, vymaľujem si ho, dám do poriadku parkety, umyjem okná, dám hore záclony, položím koberce a naznačím, kde ktorý nábytok bude stáť. Nábytok si vymeriam, nakreslím – mám na to taký podklad, lebo veľakrát sa sťahujem – a potom som kľudná. Keď prídu chapi, poviem len: Nie tam, troška doľava. A všetko je na mieste. Behom týždňa sme hotoví. Ja som Levičanka, milujem svoje rodné Levice. Milujem aj Nitru, lebo tam som bola sedemnásť rokov v divadle. K niektorým mestám mám ozaj vrúcny vzťah. Veľmi rada chodím do Zálesia, mám skrátka miesta, ktoré mám veľmi rada. Ale v Bratislave je už v poslednom čase veľa ľudí, strašne veľa nervóznych šoférov. Zrejme aj ja som bola predtým taký šofér, neprežila by som, keby ma bol niekto predbehol. Uvedomila som si, že sa nechcem takto znervózňovať. Chcela som bývať tak, aby - keď ku mne niekto chce prísť, musel sa ohlásiť. Nieže prechádza okolo a zastaví sa: Idem sa k tebe vycikať. A čo som ja mestské wécko alebo čo? Musí sa u mňa niekto zakaždým len tak zastaviť? Tak som si povedala: Niečo nájdem. Prelistovala som jeden časopis a našla som veľmi pekný dom, v Dunajskej Lužnej. Bývali tam mladí manželia, čo mali dve deti a pre nich to bolo nevýhodné, jedno decko chodilo na balet, druhé tuším na hokej - je to nepríjemné, keď ráno musíte ísť skoro do práce. Ale povedala som si: Ja som dobrá herečka aj o desiatej, nemusím chodiť o ôsmej do roboty. Idem vtedy, keď už je cesta do Dunajskej Lužnej prázdna, v Bratislave som za osem minút. A pritom dodržujem rýchlosť, idem štyridsiatkou. Je tam fantastický vzduch, stále tam prefukuje jemný vánok, mám pocit, že som pri mori. Je tam naozaj veľmi pekne. Mám výborných susedov. A keď vyjdem z kúpeľne, mám nádhernú okrúhlu päťmetrovú terasu. Nad ňou je ďalšia terasa, tiež okrúhla. Takže jedna terasa je tou druhou zakrytá.

Koľkokrát ste sa sťahovali?

Strašne veľakrát, ale vždy som išla z dobrého do niečoho ešte lepšieho. Odišla som z Vrakune, Vrakuňa teraz nie je atraktívne a príjemné bývanie. Mám skoro nový dom. Noviny už napísali, že Paveleková kúpila vilu s bazénom. Nekúpila som vilu s bazénom, kúpila som nádherný dom s burinou. Burina bola meterapol vysoká, chcela som ju odfotiť, ale prišli záhradníci, postriekali ju a už nemám burinu. Túto záhradu aspoň môžem budovať od základu. Tak, ako som si ju vymyslela. Mám šťastie, že som natrafila na zháhradníka, čo robí nádherné kamane - sú prevŕtané a tečie z nich voda, je to taký vodný svet, nádherné veci. Vybrala som si obrovský kameň a z prostriedku bude tiecť vodička po kameni dole. Bude to veľmi pekné. A k tomu sme vymysleli z tepaného železa takú neexistujúcu bránku a z obidvoch strán bude nasadený klematis. Z jednej strany tmavofialový, z druhej bledoružový. Prejdete cez neexistujúcu bránku, bude tam kameň a pri ňom pekná biela lavica.

Už to máte všetko vymyslené.

Mám to vymyslené. A keďže som starý človek, nemôžem si dovoliť kúpiť dvadsaťcentimetrové sadeničky, ale bohužiaľ, musela som siahnuť na svoje úspory. Keď jedličku, tak dvaapolmetrovú. Keď pendulu, tak dvojmetrovú - proste všetko už musím kupovať väčšie. Ale som šťastná.

Vy ste zrejme typ, čo sa teší, keď príde do nového domu. Lebo niektorí ľudia lipnú na dome, v ktorom bývajú a ťažko si zvykajú na nové.

Strašne sa teším. Mne balenie nerobí žiadny problém.

Za koľko sa dokážete pobaliť?

Veľmi rýchlo. Mám teraz jedného dobrého kamoša, zelovocára z Mostu, veľmi príjemný predavač to je. Každú banánovú škatuľu mi odloží. Ešte som nemala čas sa mu ísť poďakovať. Nechcem sa mu pomstiť, preto mu nedám pusu, ale chcem mu ísť potriasť rukou. Sedemdesiat banánových škatúľ som zabalila. A potom som tých sedemdsiat škatúľ aj vybalila. Ale v dome mám peknú obliekáreň, tak sa to len utrelo a do nových skríň sa s vešiakmi z auta hneď zavesili veci. Žiadna robota. Mám vlastný apartmán, nádhernú veľkú spálňu, s malým balkónom.

Tešíte sa z toho?

Strašne sa teším.

Vy ste zo šľachtického rodu a chodili ste aj do nemeckého gymnázia.

Áno, do nemeckého evanjelického gymnázia. Ale ako sa decko jazyk naučí, tak ho aj zabudne. No minule vravím manželovi: Es leutet. On: Že čo? Vravím: Csönget. Nevedela som si rýchlo spomenúť, ako sa povie po slovensky „zvoní“. Takto sa mi tie nemecké slová objavujú.

To vymyslel váš otec, aby ste bývali na internáte. Vraj vás chcel dať do laty.

Chcel, aby som sa naučila trocha poriadku, lebo som bola veľmi rozmaznaná. Stará mama tvrdila: Staré mamy sú na to, aby vnukov a vnučky rozmaznávali. A to isté robím ja so svojimi vnukmi, ktorých strašne milujem. A mám z nich obrovskú radosť. Obidvaja sú veľmi čestní, usilovní chlapci, život tie decká naučil. Štyri a päť rokov mali, keď im zomrela mamička. Vedeli, na koho sa môžu obrátiť, kto ich ľúbi.

Ako to vnímali, keď im zomrela na rakovinu mama, vaša dcéra?

Nerozumeli tomu.

Vy ste sa s tým ako vyrovnali?

Ťažko. Decko mamu stále hľadá. Zať sa znovu oženil, dostali druhú matku a tá ich teraz nechala. Odišla.

Myslíte si, že keď niekto stratí dieťa, posilní ho takéto nešťastie?

Čo vás to môže posilniť? To beriete ako strašnú nespravodlivosť a vždy sa pýtate: Prečo práve ja? Keď Ninočka zomierala, vravela: Mami, že nemôžem teraz zomrieť, keď mám dve malinké deti, to ani pánboh nemôže chcieť, aby som ja zomrela. A ja som už vedela, že je koniec. To bola najťažšia rola v mojom živote. Opičky som robila, hrala som, hrala som o stošesť. Len vydržať, kým som večer neodišla od nej z nemocnice. A ráno som tam už bola zase. To boli najťažšie tri mesiace môjho života. Niekto povie, že vás to zocelí. Čo vás zocelí? Čakáte na ďalšiu smrť? Ja som pochovala svoju starú mamu, ktorú som nadovšetko milovala, otec mi zomrel, keď som mala jedenásť rokov. Posledné dni vojny boli, keď mi zomrel. Mamička zostala ako tridsaťštyriročná vdovou. Potom som mamu pochovala. Rodičov svojho muža som pochovala. Už si robili v divadle srandu chlapi: Vieš čo, ber ty aj iné kšefty, len tie pohreby stále berieš. Taký pekný anglický suchý humor, ale mne do smiechu nebolo. Furt som bola v čiernom. Odkedy Ninočka zomrela, nie som schopná ísť na pohreb. Pokúsila som sa raz. Bola som v krematóriu, sadla som si do posledného radu a ako som zdvihla hlavu, rovno oproti je jej hrob. To sa nedá vydržať. Na tom pohrebe, nebol mi to ani vôbec až taký blízky človek, som tak strašne nahlas plakala, zavýjala som, ako keby mi neviem kto zomrel. Odvtedy nemôžem ísť na pohreb. Prežívam to doma, zapálim sviečočku, myslím na tú osobu. Teraz z nitrianskeho divadla jeden za druhým odchádzajú moji spolubojovníci. Všetko sme prežívali spolu. No jediný pohreb, na ktorý pôjdem, je môj vlastný. Na iný už nie.

Kde má človek nájsť silu, aby potom ešte dokázal žiť?

Neviem, neviem. A nič nie je horšie, ako keď vám zomrie dieťa. Stratíte zdravú dcéru, ktorá nikdy v živote nebola chorá, žiadne decké choroby nemala, nič, nikdy. Najstrašnejšie je, keď sa sťahujem a vypratávam zásuvky, kde mám rodinné a divadelné fotografie. Robím tam poriadky a vtedy chytím fotky, na ktorých je ona, ešte maličká. Pri poslednom sťahovaní sa mi všetko zlialo – ona bola maličká, vnuci boli malí... Kto je na tej fotke? Povedala som si, že teraz si dám troška pauzu a nebudem triediť fotografie. No keďže robím ďalšiu knihu, budem sa musieť do fotiek znova zahĺbiť.

Ale z vnukov máte radosť, nie?

Úžasnú. Strašne sú zlatí, dobrí. Obidvaja. Každý je úplne iný, ale majú veľmi dobré povahy. Musím uznať, že tá pani, ktorá im robila desať rokov matku – čo sa týka ich zdravia, dobre sa o nich starala. Za celý čas nezjedli jeden penicilín, držala ich na dobrej strave. Stará dievka, slečna, ktorá nemala nikdy deti, sa snažila. No nakoniec to nezvládla, zbalila sa, zbalila všetko a odišla. Mohla to podľa mňa riešiť aj inak. Keby naozaj ľúbila tých chlapcov, tak neodíde. Veľmi ťažko to znášajú. Berú to ako vlastnú prehru. Keď nejaká osoba žije dlho sama a naraz sa vydá a má dvoch malých faganov a jedného muža... Asi toho bolo na ňu veľa. Ja by som jej bola rada pomohla, poradila, no nestála o to. Ja som sa do nich nemiešala. Škoda. Škoda, že chlapci prišli druhýkrát o matku. Teraz sú strašne naviazaní na mňa, čomu sa veľmi teším. Snažím sa o nich starať, či už sa to týka výchovy, obliekania alebo štúdia. Všetko s Pavelekom aj financujeme. A potom sa ma nepýtajte, kde som bola na dovolenke.

Vnuci vám všetko vynahradia.

Oni ma nikdy neopustia, to som si istá. Nieže raz odídu, oni mi ešte aj privedú dve šikovné dievčatá. Som o tom presvedčená. Už teraz sa na to teším.

Narodila sa 7.6.1931 v Leviciach. Študovala na nemeckom evanjelickom gymnáziu v maďarskom mestečku Köszeg neďaleko rakúskych hraníc. Keď maturovala, bola už tri roky členkou formujúceho sa divadla v Nitre. Odtiaľ odišla po 17 rokoch do Bratislavy, kam jej manžela preložila armáda. Pôsobila istý čas v Tatrakabarete a dlhodobo v súbore Novej scény. Posledné roky jej kariéry sa spájajú s muzikálom Mníšky. Svoj umelecký život opísala v knihe Spomienky starej herečky. Z filmografie spomeňme: Sladké hry minulého leta, Sokovia, Bludička, Začiatok sezóny, ... kone na betóne. Maďarský kreslený seriál Miazgovci si nemožno predstaviť bez jej hlasu. Je potomkom slávneho uhorského rodu Koháryovcov. Herečka zomrela 20.7.2015.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Moskva alebo Petrohrad? 9 580
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 4 845
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 485
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 2 102
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 000
  6. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 983
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 774
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 1 491
  9. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 306
  10. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 891

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Nemecký tím zachránil najmenej pravdepodobný darca. Diktátor

Nemecký hokejový tím zachránil líbyjský diktátor pred krachom.

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená.

KOMENTÁRE

My sme les. Zastavíme katastrofu?

Slovenské lesy miznú, rozšírili sa v nich pilčíci a traktory.

Neprehliadnite tiež

Cena Oskára Čepána upozorňuje, že umenie nie je šport. Nemá jedného víťaza

Finalisti vydali spoločné stanovisko a porota súťaže im vyhovela.

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Legendárny gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.

Jim Carrey komika nehral, bol posadnutý. Teraz sa chystá na úlohu Ježiša

Nový film na Netflixe zverejnil také zábery, ktoré sa kedysi producenti báli ukázať.

Jan Hřebejk: Som veľký Eurohujer (rozhovor)

Režisér legendárnych Pelíškov neprestal riešiť boľševika.