Zbavme sa reťazí, ktoré nás brzdia v ceste za šťastím, vyzýva David Gilmour v novej piesni Rattle That Lock. Francúzi sa čudujú, že ju začal skladať na ich železničnej stanici.
David Gilmour. BILLBOARD
Francúzi to už nevnímajú. Štyri tóny, ktoré z ampliónu uvádzajú hlásenie o príchodoch a odchodoch vlakov, počuli miliónkrát. Už zopár rokov je nimi vybavená každá železničná stanica v krajine.
Keď sa však na nástupišti v Aix–en–Provence ocitol David Gilmour, opočúvaný džingel znel zrazu celkom inak. Gitarista skupiny Pink Floyd si povedal: Aká skvelá hudba. A vôbec by nedbal, keby džingel na stanici vyhrával nonstop.
„Počul som ho a mal som chuť tancovať,“ vraví na svojej stránke. „Vybral som hneď iPhone, vystrel ruku a natočil ho k reproduktorom.“
Keď došiel domov, s motívom zvučky sa začal hrať, až vznikla pesnička Rattle That Lock. Podľa nej aj pomenoval svoj nový album, ktorý vyjde v septembri na CD i na vinyle. Podpísaný je pod ním aj Michael Boumendil, pretože on je autorom džingla a pred tým, ako šiel Gilmour do štúdia, musel dať na jeho použitie súhlas.
Toto Francúz neocení
Francúzske médiá vedeli, čo sa chystá a na singel Rattle That Lock striehli. Rádiá ho začali hrať minulý piatok a ony okamžite písali recenzie – a boli medzi nimi aj poriadne nevďačné. „Počúvať to, to bola teda kalvária. V našej redakcii sa to nepáčilo nikomu,“ skonštatovali napríklad v spoločenskom týždenníku Le Nouvel Observatuer.
Ich hodnotenie je pochopiteľné, v opočúvanom džingli sa ťažko hľadá umenie. Nezávislejšie ucho sa však takému odsúdeniu musí čudovať, pretože skladba Rattle That Rock vôbec nie je zlá. Naopak.
Štvortónová zvučka najprv dvakrát zaznie, kým Gilmour a jeho kolegovia vôbec začnú hrať. Potom ustupuje do úzadia, miesto nej nastupuje monotónny rytmus a gitarista sa púšťa do svojich typických sól. Aj tak však zostáva neustále prítomná, obmieňa sa v rôznych variáciách, až kým pieseň nezmohutnie a nevyvrcholí.
David Gilmour vydáva novinku takmer desať rokov po albume On An Island. FOTO – SITA/AP
Nebo môže počkať
Ak by Francúzi chceli byť spravodliví, mali by skôr žasnúť nad tým, akým obsahom Gilmour prostý džingel naplnil. K nástojčivej hudbe pridal text inšpirovaný básňou Johna Miltona Stratený raj a na obraz neposlušného Adama vyzýva do boja proti predurčenosti, volá po tom, aby sme sa vymanili z reťazí, prerazili zámok a hľadali šťastie aj inde – nielen tam, kde nám niekto tvrdí, že je.
„Ak je nebo, tak počká,“ spieva.
Do programu koncertov sa pesnička dostane na jeseň pri európskom turné. K nám sa Gilmour priblíži 12. septembra, vystúpi v Chorvátsku.
