Z chodenia do kina pomaly prestáva byť kolektívny zážitok. Častejšie sa stáva, že v kinosále sedia traja alebo štyria ľudia. Stav sa snaží zmeniť letné kino Bažant Kinematograf. Už trinásť rokov jazdí po celom Slovensku. „Tohtoročnú sezónu letného kina Bažant Kinematograf v Bratislave na Magio pláži sme začali filmom Amy, prišlo sa naň pozrieť možno aj tisíc ľudí, hoci miest na sedenie bolo len tristodvadsať. Ľudia sa k sebe pritisli,“ hovorí manažérka ĽUBICA ORECHOVSKÁ.
Pamätáte si na svoj prvý film pod holým nebom?
„Samozrejme. Som Bratislavčanka a mladosť som ešte zažila na amfiteátri na Búdkovej ceste. V pamäti mám aj čaro preliezania plotov – na filmy, ktoré boli v tom čase jemne nad hranicou prístupnosti, a teda aj nad moje možnosti vojsť na predstavenie cez bránu. Pamätám si atmosféru davu a skupinového zážitku, ktorý sme zo sledovania filmu mali.“
Dnes už je to iné?
„Dnes, v digitálnych časoch, sa život filmu výrazne skrátil. Na digitálnom nosiči sa môže nasadiť teoreticky aj vo všetkých kinách naraz a v ľubovoľnom počte predstavení. Dôsledkom toho množstva je, že atmosféru zaplneného kina už zažívame len výnimočne. Preto sú letné kiná špeciálne.“
Aké filmy sa do nich hodia? Podľa čoho ich vyberáte?
„Od začiatku sme chceli predstavovať české a slovenské filmy, tomu sme teda dramaturgiu nášho kočovného Kinematografu prispôsobili. Majú takto šancu obísť celé Slovensko – teraz už sme sa dostali k tomu, že máme tridsaťtri zastávok. Od Malaciek po Michalovce, od Popradu po Nové Zámky. Záleží nám aj na tom, aby filmy boli nové, najradšej z uplynulej kinosezóny – teda aby už prešli distribúciou a zarobili si na tých miestach, kde mali. Nechceme konkurovať programu premiérových kín. Zároveň sa snažíme ustriehnuť, aby filmy boli aj kvalitné, aj vhodné na oddych.“
Dajú sa také kritériá napĺňať?
„Často sa pýtame: kde sa končí úroveň dobrého vkusu? A akú vážnosť ešte diváci dokážu akceptovať? Nechceme sa tváriť, že vyrábame nejaký konzervatívny filmový klub a premietať iba filmy, ktoré síce získali ceny na festivaloch, no sú ťažko stráviteľné. Hľadáme kompromis a snažíme sa, aby naša skladba bola pestrá. Pred celovečerným filmom sa každý rok snažíme premietnuť aj nejaký slovenský krátky film, často sa obraciame k animovanej tvorbe.“
A tento rok?
„Tento rok budú mať všetky krátke filmy spoločného autora, talentovaného výtvarníka, animátora a filmára Ondreja Rudavského. Premietame dva jeho krátke filmy a tri videoklipy. Diváci budú možno prekvapení, že to Slovák robil klipy k pesničkám, ktoré boli nominované na cenu Grammy a aj ocenené hlavnou cenou MTV.“
Je nejaký typ filmu, ktorý by bol pre letné kino tabu?
„Tabu sú všetky témy, ktoré predurčujú stupeň neprístupnosti. Keďže nevyberáme vstupné, nevieme, kto medzi divákov zasadne.“
Cítite aj nejaké žánrové obmedzenie?
„Tento rok vyskúšame novinku, Kinematograf po Slovensku pocestuje aj s dokumentárnymi filmami. Veľmi ma prekvapil a potešil dokument 38, teda pocta hokejovej legende Pavlovi Demitrovi. Je to veľmi citlivo spracovaný film, vyvážene pracuje s archívnymi materiálmi a dokrútenými rozhovormi, a hoci sa v ňom hovorí najmä o príbehu Paľa Demitru, sú v ňom aj témy, ktoré zaujímajú aj tých, čo nie sú veľkí hokejoví fanúšikovia. Zaujímavý, zábavný aj dostatočne dramatický je druhý dokument - Trabantom až na koniec sveta o ceste po Južnej Amerike. Je to projekt Dana Přibáňa, českého režiséra, cestovateľa a dobrodruha, ktorý má už okolo seba veľmi silný fanklub.“
Skúšate myslieť aj na deti? Sú aj ony letnými divákmi?
„Keď hráme rozprávku, dávame šancu aj tým mladším. V programe máme napríklad hudobný film Jana Svěráka pre deti a dospelých Traja bratia. Veď sú prázdniny a rodičia často nemajú kde nechať deti, tak ich môžu do letného kina vziať so sebou.“
Je tento ročník niečím iný ako tie ostatné?
Mení sa technika. Od minulého roka sa premieta z digitálnych projektorov a z blue ray diskov. Éra klasických tridsaťpäťkových kotúčov a veľkotonážnych premietačiek, ktoré boli prudko neprenosné, je už preč. Spočiatku sa nám to nezdalo, ale veci sa zjednodušili a doslova aj uľahčili. Netreba presúvať ťažké filmové kópie, nastavovať vysokonapäťové a niekoľko stokilové premietacie stroje. Zároveň sme flexibilnejší – stalo sa už párkrát, že sme v prípade úplne zlého počasia vedeli vziať premietaciu techniku a premiestniť ju do interiéru a diváci tak o film neprišli.“
Často musíte riešiť podobné situácie?
Ak to vezmeme štatisticky, za stodvadsaťpäť večerov v sezóne sme nepremietali štyri. Chladné počasie a nejaká jemná prehánka nie sú prekážkou. Problém nastáva až pri naozaj silnom vetre, pretože to je na hranici bezpečnosti. Kým silno neleje a nie je búrka, premietame. Treba sa obliecť a prispôsobiť počasiu.“
Potom vás už nemôže zaskočiť nič?
„V čase, keď sa ešte premietalo z tridsaťpätiek a prišli sme hrať na Zemplínsku šíravu, hneď ako sme pripojili naše vysokonapäťové premietacie mašiny do elektrickej siete, vyhadzovalo to poistky. Sieť bola predimenzovaná, v stánkoch s občerstvením mali všetci zapojené mikrovlnky, chladničku a kávovary, nás to vyhadzovalo a nemohli sme premietať. Problém zahasila požiarna stanica z Michaloviec, požičali nám naftový generátor. Odvtedy viem, akú priemernú spotrebu má jeden celovečerný film. Presne dva a pol litra vtedy zhltlo dvojhodinové predstavenie. Akurát bol z toho smrad v premietacej kabíne.“
Musia sa tímy v autobusoch na také čosi pripraviť?
„Autobusy majú svoj vek, sú to vlastne veterány, po Slovensku cestujú len v lete, inak trištvrte roka parkujú. Musíme riešiť množstvo nepredvídateľných situácií. V poslednom čase nám strieľajú pneumatiky, teraz nejaké vymieňame v Púchove. Kolegyňa a lokal manažérka Janka Suraová má na mapke pozapichované vlajky, aby vedela, kde všade nám vedia pomôcť s opravou. Občas sa nám stáva, že nám starší šoféri oblých autobusov RTO vo výslužbe prinesú náhradné diely, stierače či smerovky. To sú presne tie veci, ktoré už neexistujú. Motor sa dá vymeniť za iný, ale tie dizajnové záležitosti, čo robia veterána krásnym veteránom, sú problém.“
Aká posádka je v dvoch autobusoch, ktoré brázdia Slovensko?
„Každú posádku tvoria traja ľudia, šofér a dvaja premietači. Prípadne kumulovaný premietač so šoférom. Autobus je zároveň aj karavan, takže tímy majú filmové prázdniny na kolesách, prejdú celé Slovensko a bývajú väčšinou v úplných centrách miest.“
Ako kedysi kolotočiari...
„Veď áno, tak to nejako cítia, sme kolotočiari. Vo väčšine miest letné kino stále chýba. Kočujeme rovnako ako kedysi dávno, keď kino bolo atrakciou a cestovalo za svojím divákom.“
