LITERÁRNE LETO

Dialóg (poviedka Mareka Vadasa)

Dedo si ľúbi vypiť. Má rád rum, gin, slivovicu, víno, rohypnol... Nemáš rohypnol?

TEXT: Marek Vadas

 

Autor o sebe: Pracuje so slovom. Slogany a scenáre píše za peniaze, poviedky A krátke texty bezdôvodne.

Pripravené v spolupráci s literat.sk

[/content]

Bývam len s bratom, ktorý to má v hlave pomotané – o tom mám však zakázané hovoriť – a otcom, ktorý má všetkého plné zuby a o chvíľu so všetkým sekne. A dedom.

pýta sa každej návštevy hneď pri dverách. Po večeroch spáva v hojdacom kresle a stráži ma. Matku nemám, ani som nikdy nemal, ale mal som babku, ktorá sa volala Stará. „Stará, nezazeraj furt!“ hovoril jej dedo. Rozprávala málo, do viet vedela nasúkať najviac tak zo dve-tri slová a mne sa vždy vyhýbala. Akoby mi nevedela odpustiť, čo som urobil jej dcére. V skutočnosti mám alibi. Mama zomrela tesne predtým, ako som prišiel na svet. Pred tromi rokmi sa Stará šla jedovať do pekla, ako povedal jeden sused pred krčmou. Ale to je celkom iný príbeh. Možno sa k nemu ešte dostanem.

Zakryl som deda dekou a vybral knihu, ktorú mám už dlho požičanú z antikvariátu Petrovho otca. Je plná rôznych návodov a receptov. Slovenský pozorník sa to volalo. Netušil som, čo to znamená pozorník, ani prečo sa volá slovenský, keď autor píše čudnou češtinou, ale viaceré návody som už mal vyskúšané. Fungovali. Napríklad, keď ma minulý rok bolel zub, nalistoval som si kapitolu, v ktorej mi autor odporučil:

„Mášli děrawý zub a bolj tě, wezmi dvě zrnka černého koření a strúček česneku, obě rozetři a přideg k tomu tlučené soli, to smjchaje učiň z toho kuličku, děrawý zub wyčisti a ulož do něj tu kuličku, tak ti bolenj zuba přestane. Na umytí zubú je nejlepší prach - dobře utlučený lipowý uhel a uhel ze spáleného chleba. Má jesstě tu zwlasstnost sspiny a smrad do sebe tahati.“

Urobil by som všetko preto, aby som sa vyhol zubárovi, a tak som roztĺkol cesnak s korením a soľou, akurát sa mi nepodarilo vytvoriť požadovanú „kuličku“. A problém bol aj v tom, že som v zube nemal viditeľnú dieru a dokonca som netušil, ktorý zub ma bolí. Vyrobil som si teda desaťnásobok zázračného obkladu. V záhrade som napichol krajec chleba na palicu a nad ohňom ho spálil na uhoľ. Pomaly som ho pochrúmal a potom do úst nabral cesnak s korením. Obložil som si zmesou celý pravý horný rad, jazykom pritisol na ďasná a čakal, čo príde. Pálilo to poriadne, ale o chvíľu mi celá huba znecitlivela. Spal som bez problémov. Do rána mi tvár napuchla, ale bolesť som necítil. Ani vtedy, keď mi u zubára hornú šestku vytrhli.

Na základe svojich skúseností som mal všetky dôvody návodom z knihy dôverovať. Narazil som v nej na časť Hovory se záhrobím. To ma zaujalo. Mohol by som sa konečne prvýkrát porozprávať s mamou, zistiť ako sa má a poradiť sa, čo s otcom.

Po niekoľkých spôsoboch zo začiatku kapitoly som knihu so sklamaním takmer zabuchol – ku kontaktu bolo treba použiť aj kref žáby a žluč ze zajíce, v jednom dokonca aj nepatrnou část těla zemřelého, vlas, nebo úlomek kosti z kteréhokoliv hnátu. Potom som však narazil na celkom uskutočniteľný recept.

Na prah domu bolo treba nasypať kúsok zeme z hrobu zosnulej osoby, s ktorou sa chceme rozprávať. Pri západe slnka si prichystať alkohol, víno alebo bársaký špiritus, ktorý táto osoba s obľubou pila a hrnček, ktorý používala. Kúsok z hrnčeka vyliať na prah, zvyšok vypiť a osloviť ju: „Ty a ty, chcem sa s tebou porozprávať!“ Nevyzeralo to príliš zložito.

Raz večer s otcom nešili čerti a celkom pokojne ležal vo foteli pred televízorom. Začal som nenápadne.

„Čo pozeráš?“

„Neviem... futbal dajaký.“

Konverzáciu som úspešne nadviazal a mohol som prejsť k veci.

„Aký špiritus pila s obľubou mama?“

„Zasa ti preskakuje?“

„Potrebujem to vedieť,“ nedal som sa.

„Tvoja mama nepila alkohol.“

„A čo potom pila?“

„Nič.“

„Ako to? Každý niečo pije.“

„Pila vodu. A acidofilné mlieko na raňajky.“

Kúpiť acidofilné mlieko nebol problém, ale trvalo mi týždeň, kým som sa dostal na cintorín. Hrob tvorila iba obrovská mramorová doska. Bolo na nej vyryté nielen matkino, ale aj otcovo meno – to bez dátumu úmrtia. Premýšľal som, ako sa dostať k hline. Neprišiel som na nič lepšie ako vytrhnúť niekoľko trsov trávy pritisnutých o hrob, obúchať ich o kríž a opadanú hlinu nabrať do vrecúška aj s mravcami. Bol som pripravený na rozhovor.

Prišla streda a v stredu chodieval otec s kolegami na jedno, takže som mal kopu času. Do večera ustal dážď a ešte pred zotmením sa ukázal mesiac. Lepšie podmienky som si nemohol želať. Na prah som nasypal hlinu a zalial ju hojnou dávkou acidofilného mlieka. Mame som doprial, pretože ja mlieko v akejkoľvek podobe nemôžem ani cítiť. Trikrát som sa zhlboka nadýchol, ľavačkou som si zapchal nos, aby som necítil ten kyslý zápach a napil som sa. Po dvoch glgoch ma naplo. Zalial ma studený pot a uvidel som všetky hviezdy – aj tie, čo sa ešte len mali objaviť. Tie dva glgy sa chceli vrátiť späť, ale s vypätím všetkých síl som ich prehĺtal znova a znova. Kúsok skončil niekde v nose. To sa ten rozhovor pekne začína!

Nejako som to ustál a so slzami v očiach som zvyšok mlieka vychrstol na prah, pre mamu, do druhej nohy.

„Mama, chcem sa s tebou porozprávať,“ povedal som ešte zadýchaný a poobzeral sa, či sa ulicou neblížia svedkovia. Nič sa nedialo, žiadne kroky, žiadne hlasy.

„Mama, potrebujem s tebou hovoriť!“

Započúval som sa a hľadel na oblohu. Všade ticho. V návode nebolo ani slovo o tom, čo robiť, ak spojenie nefunguje.

„Haló! Mama, si tu?“

Niečo som začul. Tichý, monotónny hlas, ale nerozumel som ani slovo. Srdce sa mi rozbúchalo. Nastavoval som uši, ale hlas ustavične niečo prehlušovalo – cvrlikanie, šumenie potoka, odrazu tu nebolo ticho, ale úplný blázinec. Napokon sa mi predsa len podarilo sústrediť sa na ten jednotvárny prúd hlasu. Ak to naozaj hovorí mama, je celkom v ráži a má toho veľa na srdci. Len keby to skúsila hlasnejšie. A odrazu hop – hudba. Susedovo rádio.

Skúsil som to naposledy.

„Mama, ak si tu, daj mi nejaké znamenie.“

Začul som kroky. Zľakol som sa, vbehol som dovnútra a schoval sa do izby.

Ozvalo sa vŕzganie dverí a hlas:

„Čo je to tam na prahu? Pogrcal si sa, synu?“

Otec. Gúľal som očami.

„No... utri to dáko, nech tu nemáme jak v chlieve.“

V kuchyni už cinkali fľašky, a tak som vybehol s mokrou handrou pred dom. Obeta pre mamu nevyzerala vábne. Nadýchol som sa a opatrne ju zotrel.

Od potoka sa ozývalo kvákanie. Kref žáby! Až teraz som si uvedomil, koľko ich máme hneď za domom. Možno by to stálo za pokus!

Téma: Pestré leto


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.

KOMENTÁRE

Srebrenica stále pripomína, že Európa nemusí byť imúnna

Mladič sa pred spravodlivosťou nakoniec neschoval.

Neprehliadnite tiež

Nič úprimné nevie povedať, aj tak je Taylor Swift najpredávanejšou speváčkou

Spieva o mužoch, na ktorých chce zabudnúť. Výsledkom je ukričaný album.

ROZHOVOR

Jeremy Renner pre SME: Ako Johnny Depp neskončím, víno za päťtisíc mi musíte kúpiť vy

Hviezdny herec prišiel na rozhovor, aj keď mal obe ruky zlomené.

RECENZIA

Tomáš Maštalír sa zmenil na netvora, Zuzana Fialová hrá najlepšie samu seba

SND si vzalo ťažkú úlohu: na scénu prinieslo drsný príbeh Richarda III.

Českú fotografiu roka vyhral Slovák. Ukázal sfanatizovaný dav

Martin Bandžák vyhral Czech Press Photo už aj v minulosti. Pozrite si ostatných víťazov.

Na twitteri napísali, že zomrel Milan Kundera. Urobil by chybu, keby to dementoval

Český spisovateľ patrí medzi ľahké terče, ale iným sa stalo aj horšie.