Odteraz bude 29. júl dňom Johna Lennona, rozhodlo Národné múzeum imigrácie v New Yorku. Na ostrove Ellis Island, kadiaľ kedysi prichádzali milióny prisťahovalcov, teraz visí veľká tapiséria, zobrazujúca Manhattan v tvare žltej ponorky. Zaplatili ju Bono, The Edge a Yoko Ono a vznikla podľa obrázku českého ilustrátora PETRA SÍSA. Rozprávali sme sa s ním, keď bol ešte nevyspatý z dlhého a vraj krásneho koncertu U2, zorganizovaného na imigrantovu počesť.
John Lennon a imigrant, to je dosť zvláštne spojenie. Vy ste si uvedomovali, že ním bol?
„Vôbec nie. Keby teraz Yoko Ono nezačala rozprávať o tom, ako dlho sa v New Yorku pokúšal získať papiere, ani by som si to neuvedomil.“
V čom bol problém, že ho v USA nechceli?
„Bola to súkromná iniciatíva prezidenta Nixona, nemal ho rád. V jeho očiach symbolizoval všetko, čo sa mu nepáčilo, pesničky považoval za nebezpečné, aj dlhé vlasy mu prekážali. Tak ho jednoducho vykopli.“
Jeho pamätník ste navrhli v tvare Žltej ponorky. To je na tému imigrantov trochu optimistická pesnička, nie?
„Lenže ja som nevedel, že taký pamätník vznikne. Pôvodne ma len poprosili, aby som pre Manhattan navrhol plagát. Ten už som raz zobrazil ako veľrybu a v knihe o Saint Exupérym zas ako aligátora - pretože sú také legendy, že tu po kanáloch chodili aligátory, povedal som si teda, že tentoraz ho nakreslím ako žltú ponorku s Johnom pri kormidle, pretože to bol kedysi môj idol. Až neskôr sa ten plagát dostal k Yoko Ono ako darček, ktorá si povedala, že by z neho malo byť čosi viac. Oslovila Amnesty International a spolu s Bonom a The Edgeom sa zložili na to, aby z môjho obrázku mohla vzniknúť tapiséria. A tak teraz visí na Ellis Islande.“
Petr Sís. FOTO - ČT
Ako sa vám pozdáva také výstavné miesto?
„Mám z neho veľkú radosť. Od roku 1894 tade prešlo asi dvanásť miliónov imigrantov, medzi nimi státisíce Čechov, Slovákov, Moravanov, ozaj je to symbolické miesto. Všetci tam boli najprv v karanténe a aby sa zistilo, či sú silní a zdraví a či nemajú tuberkulózu, museli prejsť zdravotnými prehliadkami. Až potom sa rozbehli všetkými smermi. Takto to fungovalo asi sedemdesiat rokov.“
Ako ostrov vyzerá dnes?
„Teraz už dobre. Pred pár rokmi to tam vyzeralo ako klasická opustená nemocnica, všade boli rozbité kachličky a rozpadávajúca sa omietka. Potom si Američania uvedomili, že ročne tam príde milión turistov, aby videli Sochu slobody a miesto, kade prechádzali ich predkovia, a dali to do poriadku. Dnes sú tam už vystavené fotografie imigrantov, dokonca aj starý dotazník, kde museli odpovedať, či nie sú anarchisti. A sú tam vypísané ich mená. Pamätám si však, že ľudí vyzývali, aby na to finančne prispeli. Takže nakoniec tam nie sú všetky mená, len mená tých, čo si to zaplatili.“
Akou procedúrou ste po príchode do USA prešli vy?
„Za najväčšiu absurditu a nezmysel komunizmu dodnes považujem to, že človek musel mať najprv pozvanie, aby mohol vycestovať, potom musel čakať, či dostane povolenie. Keby sme boli otvorenou demokraciou, mladí by sa len šli pozrieť do Londýna na svoju obľúbenú kapelu, pozreli by sa, ako to vonku vyzerá a vrátili by sa späť, s novými skúsenosťami. Lenže u nás sa to muselo doviesť do krajnej drámy, my sme sa museli rozhodovať, či naozaj chceme odísť a už sa nikdy nevrátiť. Ja som v Los Angeles robil film, nestihol som dorobiť všetko to, čo som chcel, už som prekročil počet povolených dní - a bál som sa ísť späť. Na druhej strane, keď už som žiadal o papiere v Amerike, možno som mal aj nejakú výhodu. Že som mal vysokú školu, že som mal bielu pleť. Neviem presne, aké nuansy vtedy zavážili. Zrejme sa tu však taliansky zubár uplatní ľahšie ako nevyučený chlapec zo Sudánu.“
Kedysi boli naši imigranti dosť súdržní. Máte aj dnes prehľad, kto do New Yorku prichádza?
„Z Fraňa Kráľa, jeho knihy Jano som mal pocit, že kedysi musela byť súdržnosť medzi prisťahovalcami veľmi silná. Doma trpeli hladom a jediným riešením pre nich bolo, že si našli niekoho, komu zaplatili a ten im zabezpečil odchod z Hamburgu. V amerických mestách mali potom celé štvrte s obchodmi, predávali halušky, pálenku, mohli sa dohovoriť po česky a slovensky. To sa začalo vytrácať s nástupom nových generácií, ich deti to už nepotrebovali. Nejaká vlna súdržnosti sa ešte zdvihla po druhej svetovej vojne a po roku 1968, ja sám som už nič také nezažil. Občas sme sa všetci stretli na Manhattane, pretože sme vedeli, že prichádza, napríklad, fotograf Antonín Kratochvíl, pomaly sa však už vytráca aj to. Dnes už nikto pocitom izolácie netrpí.“
Sísova kresba na počet Václava Havla na pražskom letisku. FOTO - ARCHÍV PETR SÍS
Nemajú cudzinci – umelci v Amerike nejaké odbory, ktoré by im pomohli v prípadoch, ako zažil Lennon?
„O tom je tu práve veľká diskusia, či majú mať umelci špeciálnu ochranu. Silnejú hlasy, čo hovoria, že keď niekto niečo vie, presadí sa sám. Na druhej strane, keď sa v rozpočtoch robia škrty, prvé sa škrtá umenie, pretože sa ťažko meria jeho vplyv. Sám by som napríklad nevedel povedať, či niekto vidí moje mozaiky, ktoré som vytvoril pre newyorské metro.“
Prečo by nevidel? Sú dosť veľké.
„Lenže ľudia v metre sa stále iba niekam ponáhľajú, nevnímajú ich. Našťastie, stále sú takí, čo veria, že verejný priestor treba skrášľovať, aby sa v ňom ľudia cítili – aspoň podvedome – lepšie. Tak, ako kedysi dávno starí aristokrati dávali peniaze na výstavbu parkov, tak dnes New York myslí na to, aby to staré metro nepôsobilo len ako veľký čierny tunel, kde je príšerne teplo. A napokon, je pekné, že sa tak trochu hanbí za to, že tu zabili Johna Lennona. Preto zo žltej ponorky vyrobili tapisériu a 29. júl vyhlásili za jeho deň. “
Sledujete diskusiu, ktorá je dnes v Čechách a na Slovensku o imigrantoch?
„Sledujem, a mám pocit, že to bude ešte ťažká skúška pre Európsku úniu. Teoretický liberalizmus a vzletné reči o ľudských právach narazia na prax. Ľudia povedia: dobre, nech prídu, ale nie do mojej dediny. Česi zabudli, že ich územím sa kedysi prehnali Kelti, že až neskôr prišli Slovania, a napriek tomu sa správajú, ako keby tam boli od začiatku a mohli rozhodovať o tom, koho ešte pustia. To sa snažil pripomínať aj John Lennon, keď ho v USA nechceli. Vravel, že tí, čo vyháňali Indiánov, nemajú právo odopierať vstup jemu.“
Ako vnímate etnické spolunažívanie, keď sa z multikulturálneho New Yorku vraciate do Prahy?
„Minule som mal akurát zaujímavý zážitok, brat ma zobral kúsok za Prahu, kde žije komunita Vietnamcov. Obsadili jeden ohromný opustený mäsokombinát a predávajú tam tú svoju zeleninu, kabelky, nafukovacích slonov. Komu to môže robiť nejakú škodu? Počul som, že aj v škole sú najusilovnejší. Lenže, ja som len človek, čo si vo svojom ateliéri prežíva krásne ideály, píše o nich knižky a ilustruje si ich. Politici, tí to majú ťažšie ako ja.“
Johna Lennona nemal rád prezident Richard Nixon. FOTO - BILLBOARD
Myslíte si, že aj spomienková akcia na Ellis Islande bola len takou ilúziou vás umelcov?
„Neviem. Prišiel Bill Clinton, U2 mali koncert a posledné dve pesničky zaspieval nečakane Bruce Springsteen. Bolo to nádherné. Zároveň to však bolo pripomienkou toho, ako veľmi chcel byť John Lennon Američanom a dlho sa mu to nedarilo. Keď sa ním konečne stal, zastrelili ho. Je to taký symbol toho, aká vie byť Amerika krutá.“
Povedzte ešte, aká bola Yoko Ono? Fanúšikovia Beatles ju nemajú veľmi radi.
„Viem, ani ja som ju nemal veľmi v obľube. Teraz som však bol rád, že ju vidím, drobnú, krehkú. Osud je nevyspytateľný. Akoby už bolo všetko zabudnuté, tešil som sa z toho, že prišiel niekto z tých čias, že ešte žijú ľudia, čo rozprávajú o mieri a o tom, čo by si John želal. Je pekné, že nehovorila o tom, že práve v New Yorku zomrel.“
