V horúci letný deň sme sedeli na terase kaviarne a pristavila sa pri nás stará pani s paličkou. „Nemáte náhodou 50 centov?“ „Ale čoby nie,“ vytiahol BRAŇO DEÁK peňaženku. „Nie ste vy náhodou nejaký herec? Na meno si nespomeniem.“ „To nič, Braňo sa volám. A pijete dosť tekutín?“ Dôchodkyňa vytiahne fľašu, ktorá je už takmer prázdna. Herec zmizne s fľaškou v útrobách kaviarne a prinesie ju plnú vody.
Ľudia sa pýtajú: Braňo Deák, to je ten, čo visí na bilborde a vraví: „Každá žena si zaslúži svoj briliant“? Neprekáža vám, ak si vás vybavia skôr v súvislosti s reklamou, ako s nejakou postavou?
Je to úplne prirodzené a pokiaľ ide o reklamu, tak je to pre tú značku len dobre. No väčšinou si ma ľudia aj tak spájajú so seriálovými postavami.
Aký je váš postoj k účinkovaniu v reklamách?
Nie je na tom nič zlé, nijako to neublíži môjmu menu. Robím reklamu pre slovenskú firmu, zakladajú si na tom, aby ambasádor značky bol Slovák a človek, ktorého ľudia poznajú. Tak stavili na mňa.
Čiže neberiete reklamu ako niečo, čo umelca dehonestuje?
Poznám len jedného herca, ktorý si povedal, že bude robiť iba umenie.
Je to Robo Roth?
Áno. Je super, že má tento postoj a nedal sa prehovoriť na nič komerčné. Ale všetci umelci musia jesť, a preto musia robiť aj reklamu a hrať v komerčných seriáloch. Divadlo robia preto, že ho majú radi. Nevravím, že by som nemal rád seriály, ale s prácou v divadle sa to nedá porovnať.
Pred jedenástimi rokmi ste účinkovali v televíznej rozprávke Zlatý hlas, vtedy ste mali 21 rokov. Bolo to vaše prvé nakrúcanie pre televíziu?
Áno, a bolo veľmi príjemné. Nakrúcali sme v dvoch fázach, najprv, keď som bol piatak na konzervatóriu, a asi o tri roky sme to dokončili. Hral som hlavnú postavu a stretol som sa s mnohými hercami, ktorí už nežijú, napríklad s Milanom Kišom, Dušanom Lencim, Ivanom Matulíkom.
Naozaj viacerí z nich už zomreli, takisto Viliam Polónyi, Peter Bzdúch a Lotár Radványi.
Som rád, že som mal česť s nimi spolupracovať. Bolo to krásne obdobie. Na nakrúcanie sme sa poctivo pripravovali, stretávali sme sa, mali sme čítačky, text sa upravoval ešte za chodu. Filmovali sme po celom Slovensku.
Veľa scén sa nakrúcalo v nádhernom martinskom skanzene, s tímom sme tam trávili celé dni. Bolo príjemné spolu raňajkovať, obedovať, často aj večerať a miloval som pauzy, pri ktorých sa starší herci rozrečnili o časoch, keď sa nakrúcal film za filmom. Tieto príhody sa dobre počúvajú.
Máte v staršej hereckej generácii svoj vzor?
Vzorov je veľmi veľa, páči sa mi napríklad môj pedagóg z VŠMU Emil Horváth alebo Marián Labuda. Spolupracoval som s nimi v divadle. Emil Horváth nás ako študentov zobral hrať do Národného divadla, kde sme dostali menšie študentské úlohy.
S pánom Labudom som hral vo viacerých predstaveniach v SND, aj na Shakespearovských slávnostiach na Bratislavskom hrade. Vďaka nim sme trávili veľa času aj v Prahe a v Ostrave. Ľudia sa viac spoznajú, keď popri hraní sedia spolu v zákulisí a debatujú o živote, o práci a starší kolegovia rozprávajú o svojich hereckých začiatkoch.
Aký pedagóg je Emil Horváth?
Veľmi poctivý. Chodil na každú našu hodinu herectva, mali sme ich dvakrát do týždňa. Staral sa o nás, chcel nás niečo naučiť. Ale nevnucoval nám svoj herecký prejav. Stále nám opakoval, že musíme mať na javisku energiu a musíme byť dôveryhodní, pravdiví.
Teším sa, že ma učil práve on, pretože dodnes robí svoju prácu s pokorou a to sa nám snažil odovzdať. Niektorí študenti sa na hodiny herectva báli chodiť, zažívali stresy, to sme my nepoznali. Vždy sme sa na ne tešili.
Napokon, aj Emil Horváth hráva v seriáloch a je to skvelý herec. Vy ste hrali až v dvanástich.
Fakt?
Hrali ste v Medzi nami, potom nasledovali Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák, Mesto tieňov, Odsúdené, Detektív Kripta, Kriminálka Staré Mesto, Aj kone sa hrajú, Druhý život, Búrlivé víno, Chlapi neplačú a Superhrdinovia.
Nerátal som to a som prekvapený z tohto čísla. Neviem, čo to hovorí o hercovi. (smiech) Žeby som bol prelietavý? Mal som asi šťastie.
Aký máte vzťah k seriálom?
Veľmi pozitívny. Vždy je pre herca vzrušujúce to nové prostredie, v ktorom sa dej odohráva. Už som hral v seriáli z lekárskeho prostredia, hral som právnika, architekta, človek má možnosť vyskúšať si rôzne profesie. Ale aj samotné remeslo, hranie pred kamerou je úplne iné ako v divadle.
Vďaka seriálom máme možnosť ukázať sa ľuďom, ktorí do divadla nechodia. Je síce fajn, ak herec hrá v divadle, ale pokiaľ nie je na obrazovke, nikto ho nepozná.
Ako divák seriály sledujete?
Občas sa pozerám na tie, v ktorých hrám, lebo aj to je určitá práca na sebe, ale nesedím pri každom dieli, nedá sa to stihnúť, večer mávam v divadle predstavenia. No keď mám voľno a nejdem sa pozrieť do divadla na kolegov, pozriem si seriál.
Niektorí herci hovoria, že sa na seba neradi pozerajú.
